Pavlos Fyssas, 34-ročný antifašista a hip-hopový hudobník, vystupujúci pod pseudonymom Killah P, sa stal obeťou napadnutia neonacistov v meste Piraeus neďaleko Atén. V noci 17. septembra sa podľa svedkov Pavlos Fyssas s priateľkou a ďalším párom prechádzali mestom, keď ich napadla prvá skupina približne 15-20 náckov a začala štvoricu prenasledovať. K skupine sa pridalo ďalších približne desať neonacistov z vedľajšej ulice. Obom unikajúcim párom nakoniec zablokoval cestu autom 45-ročný Giorgos Roupakias, ktorý nožom bodol Pavlosa do hrudníka a brušnej dutiny. Sanitka dorazila na miesto až po 35 minútach a lekári v nemocnii už len konštatovali Pavlosovu smrť.

Útočníci po čine utiekli. Vrah však bol zadržaný políciou, ktorá sa údajne nachádzala v blízkosti incidentu, no zasiahla až po tom, čo väčšina neonacistov utiekla. Roupakias je členom fašistickej strany Zlatý úsvit, ktorá má zastúpenie v gréckom parlamente.

Viac informácii na aténskej indmyedii alebo Occupied London.

Česť tvojej pamiatke, Pavlos.

Vyhral. Nečakali sme to viacerí, priznávam. Takmer okamžite sa spustila lavína článkov a statusov na tému zvolenia fašistu Mariana Kotlebu za župana banskobystrického kraja. No napriek tomu si myslím, že zopár vecí neodznelo.

Kde je problém
Pravdupovediac, že Kotleba získa zodpovednosť za nejakú bočnú cestu, vedúcu k poľu, ma príliš netrápi. Čo sa týka kompetencií je to bieda, znásobená tým, že nemá podporu v krajskom parlamente. Kotlebova ĽSNS totiž nemá v 49-člennom pléne žiadneho zástupcu.

Lepšie informovaní vedia, že Ľudová strana Naše Slovensko nie je ničím iným, len one-man-show Mariana Kotlebu, založená aj za cenu rozkolu v nacionalistickom hnutí. Strana nemá nič, okrem kultu svojho predsedu, ktorý si „popularitu“ doslova vybehal so svojou perepúťou v regióne. Personálny alebo programový potenciál ĽSNS – nula bodov.

Problémom je najmä legitimizácia: voliči zlomili tabu, že polodementný fúzatý neonacista môže zastávať verejnú funkciu napriek tomu, že to o ňom každý vie. S tým súvisí viacero vecí – ostatné strany sa Kotlebovi budú snažiť vziať vietor z plachiet pritvrdením na pôde, kde sa cíti doma – v atakoch na Rómov. Otázkou však je, ako ďalej sa ešte dá zájsť. Spomeňme si na nasadenie armády na východe Slovenska za vlády SDKÚ, alebo na krytie policajtov, rozbíjajúcich rómsku osadu, ministrom vnútra za SMER pred pár mesiacmi. A vôbec na celú „rómsku reformu“ súčasnej vlády, založenú na princípe represie a práce za sociálne dávky.

Ďalším dopadom Kotlebovho víťazstva bude nepochybne povzbudenie zaspatého neonacistického hnutia. Pomôže mu zakopať sa a zapustiť ešte hlbšie korene na strednom Slovensku a inšpirovať v iných regiónoch. Neskutočným spôsobom pomôže v propagácii strany a jeho predsedu. Určite sa nájde aj zopár ďalších miestnych podnikateľov, ktorí ĽSNS dajú nejaké to euro, len aby si spravili kamarátov na správnych miestach. A to nie sú práve zandebateľné faktory do budúcnosti.

Ako k tomu prišiel
Keď sa človek pozrie bližšie, Kotlebov úspech by nemal až tak prekvapiť. Vytrvalým verejným pôsobením sa stal verejnou tvárou určitých názorov a zároveň si pre ne získaval priaznivcov. Navyše, čo mu nepochybne pomohlo, vždy sa štylizoval do úlohy martýra a disidenta, ktorého utláča štátna moc, pretože poukazuje na jej zlyhania.

Chodením po dedinách, kde vzťahy medzi Rómami a majoritou nie sú práve harmonické, si získal mnoho miestnych. Na rozdiel od politikov z Bratislavy, Kotleba prišiel až k nim a ponúkol riešenia, alternatívu. O jej kvalite, alebo o tom, či s ňou súhlasíme, sa baviť netreba: fašistické riešenia nie sú ničím novým. Práve naopak.

Nadávať teraz na hlúpych dedinčanov z okolia Bystrice, vyhrážať sa sťahovaním zo Slovenska, alebo zverejňovať patetické fotky s odkazom na holokaust je úplne mimo. Tieto emocionálne prejavy bezmocnosti ničomu nepomôžu a ukazujú len totálne nepochopenie celej situácie. Čo dosiahneme tým, ak povieme 70-tisíc ľudom, že sú bandou idiotov, ktorá si zvolila fašistu? Akurát sa tak utvrdia v presvedčení, že im nerozumie nikto, len Kotleba, a teda – volili správne. Treba sa predsa vždy pozrieť na príčiny a našu (ne)činnosť, nie nadávať na následky.

Odmietnuť raz a navždy arogantné delenie na osvietených „aktivistov“ a „hlúpe ovce“, ako aj „múdru Bratislavu“ a sprostý „východ“ (čokoľvek za Trnavou) je prvý krok k tomu, aby sa konečne mohlo niečo zmeniť. Pretože je to rovnako obmedzené a kontraproduktívne, ako deliť sa na základe farby pleti či jazyka. Tieto výkriky nie su ničím iným, len pokryteckým zbavovaním sa vlastnej zodpovednosti.

Ty si spravil čo?
Ak bol teda Kotleba jediným, kto priniesol určitú alternatívu, nie je to práve naša chyba? My sme kde boli, keď roky chodil po dedinách a získaval si priaznivcov? Asi sme varili vegánske večere, sledovali rioty v Turecku a pohoršovali sa nad úspechmi Zlatého úsvitu v Grécku. Neprezentovali sme sa vlastnou politikou, „nedobýjali“ sme nové územia, ani sme len neukázali, že existujeme. Keď sme už teda dovolili fašistovi, aby si získal desiatky tisíc ľudí, tak je načase zamyslieť sa, čo stále robíme zle a napraviť to. Nie hysterčiť, nadávať, alebo to sucho odbiť mávnutím rukou.

Riešenie, ktoré napadne mnohým, znie väčšinou: viac antifašizmu. Ukážme, že Kotleba je obyčajný nácek, ktorý len zahodil odpudivý esesácky kabát a zmiernil rétoriku. Ukážme, že je fašista, okruh ľudí, v ktorom sa pohybuje, sú náckovia a vysvetľujme, že to nie je dobré.

No dostali sme sa do bodu, keď toto nikoho z jeho elektorátu nezaujíma. Volili človeka, ktorý si získal ich dôveru v to, že dokáže riešiť ich problémy. Nevolili ho preto, lebo sú tiež neonacisti. A nás nepočúvali preto, lebo sme im nič neponúkli.

Menej antifašizmu, viac politiky
Antifašizmus bude naveky hrať druhé husle a treba sa ho zbaviť. Je z podstaty odsúdený na to, aby vždy len reagoval – je to jeho prekliatie a ironizácia: donekonečna obraňovať kapitalistickú demokraciu, ktorá vždy zabezpečí, aby sa nejaký fašista dostal k moci.

Musíme mať preto odvahu opustiť „bezpečný“ prístav antifašizmu, kde je údajne väčšia možnosť, aby s nami sympatizovala väčšia časť verejnosti, a začať s každodennou politickou prácou. Je treba ukázať, že vo svete, kde je prípustné, aby existovala nezamestnanosť, chudoba a cyklické ekonomické krízy, ktoré tieto fenomény prehlbujú, bude fašizmus vždy čakať na svoju príležitosť. A ako nás história učí, na scénu ho vynesú práve obyčajní ľudia za asistencie našej neschopnosti.

Inak povedané: miesto zameriavania sa na fašizmus, je potrebné pozrieť sa na kapitalizmus. Na jeho pôsobenie na naše životy a ponúkať alternatívu ako s ním bojovať a za čo bojovať. Musíme vyjsť na verejnosť a otvorene prezentovať naše názory, poskytovať podporu tam, kde treba, zhovárať sa s ľudmi a budovať regionálne kontakty.

Našou úlohou je kontinuálne podporovať a zúčastňovať sa v prvom rade bojov na pracoviskách, alebo v našich komunitách. V časoch, kedy sú tieto konflitky na nízkej úrovni, máme jedinečnú príležitosť kritizovať nacionalizmus alebo presvedčenie, že naše problémy dokáže vyriešiť nejaký politik: či už fašistický, kresťanský či sociálne-demokratický. Naopak: prezentujme sa konečne ako sebavedomá alternatíva, ktorá politikov, fízlov, aktivistov za ľudské práva alebo odborárov nepotrebuje – máme predsa vlastné hlavy a ruky. Len ich konečne používajme.

V súčasnosti sa diskutuje o tom, či sa dá Marian Kotleba považovať za neonacistu. Faktom je, že ľuďmi o ktorých sa to dokázať dalo, sa vždy obklopoval. Či už to bolo v časoch Slovenskej pospolitosti, alebo neskôr v Ľudovej strane Naše Slovensko, ako možno vidieť na jej kandidátke z roku 2010.

Prinášame niekoľko fotografií z dvoch akcií krajnej pravice v Čechách, na ktorých je Marian Kotleba v spoločnosti známych neonacistov. Prvá skupina fotiek je z pochodu, ktorý 1. mája 2008 organizovala Dělnická strana v Prahe. Posledná snímka, zložená z dvoch obrázkov, ho zachytáva 17. novembra 2008 na sídlisku Janov počas protirómskeho zhromaždenia, ktoré prerástlo do pokusu o pogrom. Kotlebu na fotkách možno vidieť spolu so zakladateľom pražskej pobočky neonacistickej organizácie Blood and Honour, šéfom tejto organizácie zo Srbska, s najznámejšími predstaviteľmi organizácii Národní odpor a Autonomní nacionalisté, s jedným z Vítkovských podpaľačov, ako aj ďalšími neonacistami odsúdenými za útoky na Rómov a propagovanie rasizmu.

***

Prvomájová demonštrácia, organizovaná Dělnickou stranou v roku 2008, bola v plnej réžii Národního odporu. Jednalo sa o jeden z hlavných dôkazov faktického ovládnutia strany neonacistami, ktorý neskôr poslúžil aj k jej zákazu zo strany štátu. Antifašistická akce o demonštrácii publikovala podrobný článok. Zúčastnilo sa jej aj okolo päťdesiat náckov zo Slovenska. Marian Kotleba nemohol chýbať.

Vedľa Mariana Kotlebu, v svetlej bunde a tmavých okuliaroch, zakladateľ pražskej pobočky neonacistickej organizácie Blood and Honour, Lukáš Strnad. Napravo od neho v čiernej bunde a šiltovke Jiří Dudák, v tom čase dvojka na kandidádke Dělnické strany pre Zlínsky kraj. Známa je jeho fotka pred vlajkou s hákovým krížom. Dole s modrým batohom Marián Kotlář, jedna z kľúčových postáv ostravských národných korporativistov a autonómnych nacionalistov. Vpravo dole s kamerou stojí Anne-Marie Doberenz, známa nemecká neonacistka, ktorá sa v tom čase podieľala na projekte Zentropa.

Vľavo hore s palestínskou šatkou na krku Adam Berčík, ktorý sa na neonacistických zhromaždeniach pohybuje minimálne od roku 2003. Vedľa neho s holou hlavou a v slnečných okuliaroch Václav Cojocaru, jeden z tzv. Vítkovských podpaľačov. Za útok zápalnými fľašami, pri ktorom spôsobil ťažké popáleniny dvojročnému dievčatku a zranil jej rodičov si momentálne odpykáva 18-ročný trest. Napravo od neho, maskovaný čiernou kapucou, šiltovkou a slnečnými okuliarmi, Tomáš Vassiov, priateľ Václava Cojocaru, v minulosti trestaný za dobodanie Róma. Transparent v čele demonštrácie priamo pred Kotlebom nesú Marek Henzl, Petr Andrle, Tomáš Babka a Pavel Andrle, členovia skupiny Autonomnií nacionalisté Plzeňsko a páchatelia útoku na bar Ural v Rokycanoch.

Kotlebu sme mohli vidieť aj v rozhovore s Danielom Skácelom z Bratislavy, v maskáčovej bunde so slnečnými okuliarmi na hlave, v tom čase aktivistom neonacistických organizácii Slobodný odpor a Blood and Honour Slovensko.

Tu sa ku Kotlebovi a Skácelovi pridal Skácelov priateľ, Dragan “Bajba” Petrovič, s vyholenou hlavou a modrou bundou v popredí, ktorý bol toho času považovaný za šéfa srbskej pobočky Blood and Honour.

Ďalšími členmi slovenskej výpravy boli aj dlhodobí účastníci neonacistických koncertov a stretnutí z Bratislavy, Zicho a Sedláček. Zicho v bledej šiltovke v strede fotografie, Sedláček v dioptrických okuliaroch medzi nim a Kotlebom. V pravom dolnom rohu stojí vedľa Kotlebu ďalšia známa postavička českej nazi scény, fanatický antisemita a bývalý hovorca portálu NSEC88, Erik Sedláček, ktorého odsúdili za vydávanie rasistického časopisu. Naľavo od neho je potom dlhoročný aktivista napojený na štruktúry Národného odporu, Jindřich Šafránek.

17. novembra roku 2008 došlo k vyvrcholeniu neonacistických aktivít v súvislosti s rasovým napätím v severočeskom Janove. Jednalo sa o doposiaľ najväčšiu mobilizáciu neonacistov v českých dejinách. Čo je ale dôležitejšie, prvý krát sa tu k náckom pridali a otvorene ich podporili aj bežní obyvatelia mesta. Pre Kotlebu, ktorý tu s prejavom zastupoval slovenských účastníkov, išlo určite o inšpiratívny výlet. V ďalších mesiacoch vsadil aj on na protirómsku kartu a už v auguste 2009 skúša svoj vlastný Janov v Šarišských Michaľanoch. Po niekoľkých rokoch pokračovania v tomto trende sa dočkal úspechu, o ktorom sa kolegom z Dělnické strany zatiaľ môže iba snívať.

V ľavej časti obrázku drží mikrofón v ruke Jiří Bunda, ktorý ako jeden z prvých do praxe českej NS scény zaviedol trend autonómneho nacionalizmu, pri ktorom neonacisti preberajú imidž anarchistov, AFA a rôznych subkultúr. Hlava bez čapice v pozadí, napravo od Kotlebu a Urbana z Pospolitosti, patrí Tomáši Málekovi, členovi Národního odporu Brno, známemu napríklad z fotky návštevy u Herberta Schweigera, člena elitnej divízie SS Leibstandarte Adolf Hitler. V popredí sa okrem nižšieho Vandasa prejavu prizerá aj Martin Zbela, ktorý v Dělnické straně ako prvý vytvoril prepojenie medzi fašizujúcimi populistami a neonacistickým undergroundom. V druhej časti fotky napravo reční Jiří Bárta z Vysočiny, patriaci do politického krídla Národního odporu.

***

SNP bol podľa neho boľševický puč. Svoj názor na holokaust a deportácie Židov zo Slovenska odmieta povedať, no velebí Tisa, ktorý ich mal na svedomí a uniformu kopírujúcu Hlinkovu gardu prestal nosiť, až keď mu to zakázal štát. Keď si v minulosti otvoril obchod s oblečením, dal mu meno KKK a predával v ňom módu blízku neonacistom. S podobnými príkladmi by sa dalo pokračovať. Kotleba pri svojich vyhláseniach a konaní balansuje na hrane, ale dáva si pozor, aby za ňu neprepadol. S jeho skúsenosťami a rastúcim vplyvom už ťažko čakať, že spraví v tomto smere niečo protizákonné. Aj týchto pár fotiek však ukazuje, kde je jeho miesto.

Antifašistická Akcia

Pod stromčekom môžete čítať už tretie číslo nášho tlačeného magazínu Blacklist. Stačí ak si zájdete na niektoré z distribučných miest, alebo napríklad prostredníctvom Kontrashopu či inej distribúcie (zoznam na FB). V decembrovom čísle rozsiahly článok Antifašistickej Akcie poodhalí utajované styky speváka Zóny A s neonacistami a preklad Billyho Bragga sa pokúsi demýtizovať niektoré ľavicové klišé týkajúce sa kapitalizmu a jeho kritiky.

Ak sa vám Blacklist páči, sledujte ho na Facebooku, kde získate prehľad o jeho distribúcii, alebo nám, okrem mailu black.list(zavináč)riseup.net, môžete aj napísať. Nezabudnite – Blacklist je a vždy aj bude zadarmo! Kto nás chce podporiť, môže tak urobiť zanechaním príspevku na mieste, kde si BL vezme, zorganizovaním benefičnej akcie, alebo propagáciou našej tlačoviny. Za všetko vopred vďaka!

„Zákaz“ homosexuálnych manželstiev
1. decembra sa v Chorvátsku konalo referendum, ktorého cieľom bolo defacto znemožniť homosexuálnym párom uzavrieť manželský zväzok. Iniciátormi boli rôzne občianske združenia za oficiálnej podpory chorvátskej katolíckej cirkvi a opozičných strán. Referendum bolo platné aj napriek slabej, len približne 38 percentnej účasti tamojšieho obyvateľstva. Navzdory odporu LGBT aktivistov a odsúdeniu referenda niektorými médiami a politickými stranami vládnymi stranami, Chorváti v referende rozhodli, že do ich ústavy sa dostane zmienka o manželstve, ktorá ho definuje ako zväzok medzi dvomi ľuďmi opačných pohlaví. Za hlasovalo približne 65 percent zúčastnených voličov. Prakticky to znamená zákaz, respektíve nemožnosť uzatvoriť homosexuálne manželstvo, definovaný najvyššou chorvátskou právnou normou.

Samotné referendum by sa dalo interpretovať aj inak ako fašizovaním spoločnosti, napríklad ako katolícku iniciatívu. Avšak v chorvátskom prípade, prihliadajúc na historické okolnosti a lokálne pomery, sa domnievam, že sa jedná o znak fašizácie spoločnosti a preniknutie nacionalistických a ultrakonzervatívnych prejavov do právnych noriem, ako súčasti širšej fašistickej politiky. Takáto definícia je totiž schodná pre chorvátsku judikatúru, takisto ako aj pre Európsku úniu, ktorej je Chorvátsko členom. Občianskej verejnosti, ktorá hlasovala za sa tiež nejavila príliš radikálne. Pre chorvátskych nacionalistov a fašistov je to veľká výhra a motivujúci moment, keďže sa im podarilo na ako-tak verejnosti prijateľnej téme dokonale parazitovať a zmeniť dokonca ústavu.

Pre úplnosť treba dodať, že necelé dva týždne potom reagovala stredoľavá vláda novým zákonom, ktorý homosexuálnym párom zaručuje väčšinu rovnakých práv, aké majú heterosexuálni manželia. Chorvátski homosexuáli sa tak dostali do paradoxnej situácie, kedy bol ústavný zákon, ktorý ich diskriminuje katalyzátorom zákona, ktorý ich práva vylepšil. Stále však oproti manželským zväzkom opačných pohlaví postrádajú niektoré práva, ako adopcia detí a iné.

„Radikalizácia 2013“?
Otázne je, či je referendum prejav novej vlny radikalizácie a stúpajúceho nacionalizmu, alebo skôr dlhodobým výsledkom nacionalistov. Nacionalizmus hral v Chorvátsku podstatnú rolu už od 60-tych rokov 20. storočia a formoval politiku štátu. Politická forma kapitalizmu sa v Chorvátsku síce počas storočia viackrát výrazne zmenila, ale spájajúci prvok – nacionalizmus – ostal.

Na konci 19. storočia zohral pre nacionalistov dôležitú úlohu Andre Starčević a jeho strana práva, na ktorú sa neskôr odkazovali chorvátski fašisti (ustašovci) v medzivojnovom období a počas II. svetovej vojny. V tom období to bol jeden z dvoch dominantných politických prúdov, druhý bol pro-Juhoslovansky orientovaný. Pre Starčevićovu politiku boli príznačné veľkochorvátske, nacionalistické a protisrbsky zamerané názory, žiadajúce vytvorenie tzv. Veľkého Chorvátska v rámci monarchie Rakúsko-Uhorska.

Prvá svetová vojna následne vytvorila podmienky pre vzniky nových národných štátov, ktoré nahradzovali dovtedajšie monarchistické zriadenia. Aj na základe takzvaného „práva národov na sebaurčenie“ došlo v Európe k historicky najväčším geopolitickým zmenám. Balkán to samozrejme neobišlo a tak vzniklo Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktoré sa o 11 rokov premenovalo na Juhosláviu. Avšak v roku 1939 s príchodom II. svetovej vojny získali Chorváti autonómiu a o dva roky neskôr po faktickej likvidácii Juhoslávie nacistickým Nemeckom vyhlásili ustašovci „nezávislosť“. Chorvátsko sa stalo satelitom Nemecka a do čela Ustaše sa postavil Ante Pavelić, ktorý prijal titul vodca a vytvoril jeden z najkrvavejších a najbrutálnejších režimov druhej svetovej vojny. Chorváti v období druhej svetovej vojny vynikali aj v protižidovskej politike, kde často brutalitou tromfli aj nemeckých nacistov.
Pre porovnanie chorvátski fašisti neprijali právne normy, ktorá by definovala nepriateľov, ako tomu bolo napríklad v Nemecku alebo na Slovensku (protižidovské nariadenia a iné právne normy). Naopak zadefinovali sami seba ako árijcov, a tým mohli okrem Židov označiť za svojich nepriateľov aj Srbov, ktorých vraždili rovnako ako Židov. Metódy vraždenia mali obzvlášť drastické. Ustašovci si postavili vlastný koncentračný, alebo lepšie povedané exterminačný tábor Jasenovac, kde vraždili najmä pravoslávnych Srbov, Židov, Rómov a politických väzňov. Mnohokrát používali na vraždy v rámci šetrenia nábojov krompáče alebo iné roľnícke náradie, prípadne hádzali zviazaných ľudí do rieky.

Po vojne bola obnovená Juhoslávia, v ktorej sa opäť dobre darilo nacionalizmu, keďže to bol multi-národnostný štát. Napätie vyeskalovalo až do občianskej vojny medzi Srbmi a Chorvátmi. Vojna bola bezprostredne vyvolaná jednostranným vyhlásením samostatného Chorvátska, trvala 4 roky a skončila sa v roku 1995. Chorvátsko odvtedy prešlo Tudjmanovim autoritatívnym režimom, proeurópsky ladeným liberálnym kapitalizmom, ktorý krajinu priviedol začiatkom tohto roka do EÚ. Nacionalisti však ostali tak, ako aj v iných krajinách skeptickí a proti EÚ opozične ladení.

Nostalgia za ustašovcami, alias fašizmus po chorvátsky
V posledných desaťročiach nie je ničím výnimočným prejavovanie sympatií chorvátskych nacionalistov k vojnovému fašistickému režimu Ante Pavelića. Tak ako na Slovensku glorifikujú neonacisti Tisov režim, chorvátski neonacisti sa prikláňajú k svojej vojnovej minulosti. Rozdiel je však ten, že v chorvátsku sa k ustašovcom neprikláňajú a priori iba neonacisti, ale aj veľká časť verejnosti pre svoj silný nacionalizmus a pretrvávajúce protisrbské vášne.

Významným (možno najvýznamnejším) nositeľom nacionalizmu, fašizmu a obhajoby ustašovcov je populárny chorvátsky spevák Marko „Thopmson“ Perković. Jeho rovnomenná kapela Thompson slávi v Chorvátsku obrovské úspechy a svojimi textami ovplyvňuje obrovské množtvo ľudí. Práve texty tejto rockovej kapely stoja za povšimnutie.

Úryvok z textu piesne „Jasenovac i Gradiška Stara“:
Jasenovac i Gradiška Stara, to je kuća Maksovih mesara
U Čapljini klaonica bila, puno Srba Neretva nosila
Sjajna zvijezdo iznad Metkovića, pozdravi nam Antu Pavelića

V preklade:
Jasenovac a Gradiška Stara, to je dom Maksa* mesiara
V Čapljine bol bitúnok, veľa Srbov plávalo v Neretve**
Nad Metkovićom svieti hviezda, pozdravme Ante Pavelića

* Vjekoslav “Maks” Luburić bol generálom ustašovských ozbrojených síl a zároveň veliteľom exterminačného tábora Jasenovac
** Neretva je rieka; odkazuje sa tu na vraždenie Srbov hádzaním do rieky

V inom texte, konkrétne „Evo zore, evo dana!“ sa spieva:
Oj Ustaše braćo mila, duboka je voda Drina.
Drinu treba pregaziti, i Srbiju zapaliti.

V preklade:
Ej ustašovci, drahí bratia, rieka Drina je hlboká,
Drinu treba prekročiť a Srbsko zapáliť.

Po megakoncerte na štadióne Maksimir v Záhrebe v roku 2007, ktorého sa zúčastnilo vyše 60 tisíc ľudí bol Thompson obviňovaný z fašizmu. Na svoju obhajobu vtedy povedal, že on ani členovia jeho kapely nevideli na koncerte nikoho s ustašovskými znakmi. Posúďte sami.

Hajlujúce publikum na koncerte kapely Thompson (Maksimir 2007).

Detail hajlujúceho publika na štadióne Maksimir.

O ďalší škandál sa v spojitosti s prejavovaním sympatií k ustašovskému fašistickému režimu postaral nedávno chorvátsky reprezentačný futbalista Josip Simunić. Ten si po barážovom zápase majstrovstiev sveta 2014 proti Islandu vypýtal mikrofón, a so svojimi fanúšikmi si zaskandoval ustašovské heslo, ktoré sa sprevádzalo hajlovaním: „Za dom spremni!“. V preklade toto heslo znamená „Za svoju domovinu pripravený!“. Je to obdoba slovenského „Na stráž!“, alebo nemeckého „Sieg Heil“.

Za tento počin si Simunić vyslúžil smiešnu pokutu 25.000 kún (3267 eur) a kritiku médií a mimovládiek. Ihneď však vznikla aj skupina na facebooku, ktorá Simunića podporuje a za pár dní mala 150 000 členov (v súčasnosti vyše 160 000). Aj to ilustruje naviazanosť veľkej časti Chorvátov na svoju fašistickú minulosť.

Ďalším z chorvátskych športovcov, ktorý sa „preslávil“ okrem športu aj svojimi výrokmi je známy lyžiar Ivica Kostelić. Keď v roku 2003 vyhral preteky v Bormiu, zveril sa médiám, že vyhral, pretože bol pripravený ako nemecký vojak (z 2. svetovej vojny) pred útokom na Rusko. Kostelić neskrýval svoj obdiv voči nacistickému Nemecku ani keď opisoval nacizmus ako zdravý systém, alebo keď tvrdil, že prezident Chorvátska by mal byť modrooký. Kostelić a jeho rodina sú v Chorvátsku známy aj nacionalizmom alebo aj intenzívnou podporou bývalému prezidentovi Tudjmanovi.

Kapitalizmus ako menovateľ
Nebojte sa, zajtra v Chorvátsku fašizmus nebude. Ale rozhodne je medzi ľuďmi pevne zakorenený nacionalizmus, ako jedna z jeho nevyhnutných podmienok. Táto podmienka môže spolu s ďalšími (sociálno-ekonomickými) v budúcnosti robiť rozdiel medzi demokratickým kapitalizmom a fašistickým kapitalizmom. Čo s tým robiť? Presný recept, čo robiť neexistuje. Existuje ale história, z ktorá nám ukazuje, čo sa už neúspešne robilo. Treba sa z nej poučiť. Matematicky: meniť demokratický čitateľ za jeho radikálnu formu nás kapitalizmu nezbaví, takisto ako osamotený boj proti totalitnému čitateľovi nezmení jeho menovateľa.

Ako informuje portál libcom.org, 15. decembra sa vo štvrti Karrtorp na predmestí Štokholmu konala demonštrácia proti rasizmu, ktorá bola reakciou na nedávne aktivity neonacistov v tejto oblasti. Zúčastnili sa jej miestni obyvatelia, vrátane dôchodcov a mladých rodín s deťmi, ako aj členovia rôznych antifašistických organizácií.

Za použitia provizórnych štítov, nožov a sklenených fliaš sa akciu pokúsilo narušiť približne tridsať neonacistov zo Švédskeho hnutia odporu. Táto organizácia patrí údajne medzi najnebezpečnejšie a najnásilnejšie nacionalistické spolky v regióne.

Na útok ihneď reagovali členovia Revolučného Frontu a Antifašistickej Akcie Štokholm. Neonacisti boli čoskoro zatlačení do defenzívy a dav ich postupne vytláčal z námestia smerom do lesa. Menšie potýčky pokračovali aj neskôr.

Napriek tomu, že polícia vedela o pripravovanom útoku zo strany Švédskeho hnutia odporu, bolo nasadených len šesť policajtov, čo bolo v konečnom dôsledku na škodu práve pre neonacistov. Žiadni antifašisti neboli zadržaní.

Viac fotografií v pôvodnom článku na libcome. Médiá neskôr priniesli informáciu, že v reakcii na útok neonacistov sa v Štokholme odohrala demonštráciu proti rasizmu, ktorej sa zúčastnilo 15-tisíc ľudí.

„…mladí ľudia chcú poväčšine meniť svet, takže keby Zóna A spievala texty v súlade s ich myslením, nejaké pro-multikulti, tak by sme možno boli aj v tých rádiách a televíziách. Tým by som ale poprel seba a hlavne poprel nejaký zmysel pre dobro, pre čestnosť a spravodlivosť. Myslím si totiž, že tieto ľavicové a liberálne veci sú skoro všetky zlé. Podpora homosexuálov, podpora potratov, multikultúrna spoločnosť, prisťahovalectvo, to sú všetko veľmi zlé veci. Mám deti a chcel by som, aby žili v dobrom svete, akým Slovensko napriek všetkému ešte stále celkom je.“

Na prvý pohľad môže predošlý text pokojne vyzerať ako vyjadrenie člena ultrapravicovej kapely. Minimálne čo sa týka postojov speváka, pravda možno nie je až tak ďaleko. Autorom výroku je líder punk-rockovej stálice Zóna A, Peter Schredl alias Koňýk. Človek, ktorý je považovaný za slovenskú punkovú ikonu – hoci v posledných rokoch stále viac opradenú závojom kontroverzie. V našom článku sa zameriame na jej pôvod: Schredlove xenofóbne názory, tolerovanie neonacistov na koncertoch Zóny A a na Koňýkove osobné vzťahy s niektorými z nich.

„Staré časy“
Väčšina reakcií na Koňýkove správanie a vyjadrenia v posledných rokoch sa pohybuje v dvoch polohách. Prvou je jednoduché „Bol to vždy idiot a takým aj ostal.“, kým druhou je naopak údiv nad tým, ako môže mať pankáč prejav takmer totožný s fašistami, proti ktorým sa táto scéna od nepamäti vymedzuje. Kým prvé vysvetlenie necháme posúdiť jeho známych, pre druhú možnosť je dôležité pochopiť dobový kontext, formujúci postoje členov Zóny A, ako aj veľkej časti punkovej a undergroundovej scény jeho generácie.

Kým na Západe prevládali v tejto subkultúre sociálne-kritické postoje a texty, v krajinách východného bloku to bolo inak. V bývalom Československu nebol problém zohnať si prácu alebo bývanie, na rozdiel od Veľkej Británie alebo Spojených štátov. O to viac tu však rezonovala nemožnosť cestovať, cenzúra i všadeprítomná kontrola. Nehovoriac o buzerácii každého, kto vyčnieval z radu netradičným účesom alebo štýlom obliekania, a nepočúval Elán či Michala Davida.

Uvedené rozdiely si však vybrali svoju daň – z dnešného pohľadu vznikali nepochopiteľné spojenectvá proti stalinskému aparátu. Ako sám Schredl, s rasistickou koncovkou, na webe kapely vysvetľuje: „V Bratislave v tej dobe celá rocková mládež držala spolu, punkáči, skinheadi, metalisti, depešáci, fanúšikovia ska… naším spoločným nepriatelom boli policajti a cigoši…“ Len dodajme, že „skinheadi“ v tej dobe boli výhradne náckovia. V tomto prostredí vznikli kamarátstva akým je napríklad vzťah Koňýka a Rastislava Rogela, speváka Krátkeho Procesu, neskôr otvorene neonacistického Juden Mordu. Preto neprekvapí, že práve v 80. rokoch minulého storočia vznikla rasistická skladba Zóny A – Cigánsky problém.

Kým na prelome 80. a 90. rokov ešte bolo možné vybrať sa na spoločné vystúpenie kapiel ako je Krátky Proces a Davová psychóza, neskôr sa situácia radikálne zmenila. Odpadol boj proti totalite strany a pod vplyvom rozdelenia federácie sa naplno rozvinuli nacionalistické a fašistické tendencie bývalých spojencov z Funusu či Mamuta. Divoké deväťdesiate roky, poznačené rasovými útokmi, prinútili väčšinu vybrať si, na koho strane stojí. Teda okrem Zóny A. Tá ostala naďalej benevolentná v tom pre koho a s kým hrá.

Frontman kapely Koňýk odvtedy postupne pritvrdzuje v protirómskej rétorike, ku ktorým sa nabaľuje antiislamizmus, homofóbia, podpora bigotného konzervativizmu alebo rovno fašistov, akým je Marian Kotleba.

Po zverejnení rozhovoru pre aktualne.sk, úryvkom ktorého začína náš článok, sa o spevákovi Zóny A rozpútala diskusia nielen v punkových kruhoch. V spomenutom interview, Schredl okrem prezentovania svojich xenofóbnych názorov, kritizuje napríklad aj ruské punkerky Pussy Riot – akoby zabudol na svoje problémy so štátnym aparátom za minulého režimu. Uvidíme však aj neskôr, že pokrytectvo a hrošia koža patria do základnej výbavy tejto „punkovej ikony“.

Sheena Is A Church Rocker
Korene Koňýkovho pohybu smerom k ultrapravici možno nájsť, okrem zakoreného antikomunizmu z dôb minulých, aj v katolíckom spolku Istropolitan, ktorý roky navštevuje. V spoločnosti vína a konzervatívnych politikov, ako je Ján Čarnogurský alebo František Mikloško, prišiel Monsignore Schredl k presvedčeniu o potrebe „riešiť neprispôsobivých Cigánov…“. Táto téma je však zjavne iba Koňýkovou prioritou. Spomínaní politici totiž radšej podiškurujú v katolíckej besede s punkovým spevákom, ako by počas svojho pôsobenia v parlamente, sociálne problémy skutočne riešili.

Napriek tejto drobnej nezrovnalosti sa Schredl rozhodol, že svoj status provinčnej punkovej celebrity náležite zužitkuje v službách konzervativizmu. V roku 2009 verejne podporil Františka Mikloška – svoj idol z katolíckeho krúžku – v kandidatúre za prezidenta Slovenskej republiky. Na margo toho Koňýk vyhlásil: „Som presvedčený, že kresťanské a konzervatívne hodnoty, ktorých je zástancom, sú múrom na obranu proti zhubnej globalizácii a multikulturalizmu a rovnako aj proti nadnárodným korporáciám v ich snahe o ovládnutie sveta.“

Samostatnou kapitolou je aktivita Monsignore Schredla počas predvolebnej kampane v rámci minuloročných (2012) parlamentných volieb. V propagačnom videu objasňoval svoje dôvody volenia kandidátov ultrakonzervatívnych KDS (Konzervatívni demokrati Slovenska) na kandidátke bizarnej strany Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽaNO)[1][2][3]. Medzi inými tu vyjadril podporu aj Vladimírovi Palkovi – vyzdvihuje jeho „pevné zásady“ a aktivity v období, keď pôsobil ako minister vnútra. Pre pripomenutie: Palko sa napríklad zaslúžil o policajné razie na punkových akciách v roku 2005 (Krčma Stoka, Subclub), po dodnes nevyriešenej vražde Daniela Tupého. Kukláči vtedy viackrát vtrhli na koncerty antifašistických kapiel, z ktorých odviedli punkerov a punkerky pod zámienkou „hľadania podozrivých v prípade Tupý“. Keď sa následne – prekvapivo – nepodarilo nájsť vraha medzi antifašistami, polícia, pod vedením Vladimíra Palka, zmenila mediálnu komunikáciu a ako dôvod zásahov uviedla „hľadanie drog a zbraní“. Keď teda pankáč Koňýk v promovideu hovorí, ako „Palko vo funkcii ministra vnútra urobil obrovský kus roboty.“, nedá sa nesúhlasiť. Otázkou len zostáva – proti komu?

Koňýk podporuje Vladimíra Palka.

Naposledy sa Schredlova funkcia profesionálneho podporovateľa aktivovala v posledných mesiacoch. Najprv spravil reklamu ďalšiemu konzervatívnemu parťákovi z Istropolitanu – Jánovi Čarnogurskému, prezidentskému kandidátovi vo voľbách roku 2014. Ten nedávno s dávkou cynizmu ocenil rozvoj slovenskej kultúry, školstva a literatúry za Tisovho režimu. Následne Koňýk pritvrdil a na guestbooku svojej kapely vyjadril neskrývane podporu fašistickej strane ĽSNS Mariana Kotlebu (Ľudová strana – Naše Slovensko), hoci s obavami o schopnosť dostať sa do parlamentu. A napokon, v druhom kole župných volieb, kedy sa v banskobystrickom kraji rozhodovalo o víťazstve medzi Kotlebom a Vladimírom Maňkom, kandidátom vládnuceho SMERU-SD, Schredl rozhodne vyzýval na svojom Facebookovom profile k voľbe protikandidátov strany SMER.

Koňýk a zvyšok Zóny A žiaria pri stretnutí so svojim idolom - Jánom Čarnogurským na tohtoročnom (2013) Račianskom vinobraní.

Koňýk propaguje fašistickú ĽSNS.

 „Biely človek ťažko robí a cigánka deti rodí“
Najčastejším prejavom Koňýkovej nenávistnej rétoriky je anticiganizmus. Základ textu už spomínanej rasistickej skladby „Cigánsky problém“, zložil práve Peter Schredl v roku 1984. K svojmu výtvoru však, spolu s kapelou, zaujíma vyslovene schizofrenický postoj. Zóna A pieseň na koncertoch nehráva – údajne pre nepochopenie publikom. V roku 2002 však zverejnili jej nahrávku (vo forme skrytého bonusu) na CD-vydaní albumu Potopa, hoci na pôvodnom LP, z roku 1990, sa nikdy nenachádzala.

Smiešne vyznieva aj obhajoba, podľa ktorej: „je to pesnička proti všetkým našim vládam, ktoré umožnili cigáňom žiť si slušne aj bez práce“. Pripomeňme len, že v roku jej vzniku, teda 1984, sa na území bývalého Československa uplatňovala politika tzv. plnej zamestnanosti, kde každý musel mať a mal zabezpečenú prácu bez rozdielu etnika, inak sa dopúšťal trestného činu príživníctva. Výhovorky bieleho, ťažko pracujúceho speváka na voľnej nohe, ako: „Absolútne nikto proti nej neprotestoval“ a „Treba priznať, že sa nám to v tej dobe páčilo. Všetkým.“ ani nebudeme komentovať.

Skladbu „Cigánsky problém“ neskôr prebrala, nahrala a hráva skupina Juden Mord, neskrývajúca svoje sympatie k nacizmu. Text piesne v nej spieva Koňýkov starý kamarát – Rasťo Rogel. Monsignore Schredl, muž čistého svedomia, to kedysi komentoval slovami: „nahrali (ju) samozrejme bez nášho súhlasu.“

Skladba Cingánsky problém je v poradí druhou na albume kapely Juden Mord.

Bojovník proti „cigáňom“
Vieme, že odvolávať sa na takmer tridsať rokov starú odrhovačku veľa neznamená. No je to kúsok do mozaiky Koňýkovej cesty od pivného rasistu s mikrofónom, k stykom s poprednými neonacistami súčasnosti. Považovať preto „Cigánsky problém“ len za pubertálny exces, by bolo krokom vedľa.

Schredl totiž proti Rómom brojil nielen v minulosti, ale i dnes. Robí tak otvorene na koncertoch Zóny A, v guestbooku na stránke kapely, aj na svojom facebookovskom profile. Napríklad na koncerte v Randal Clube, 14. apríla minulého roku, predniesol pred plnou sálou prejav na podporu Oskara Dobrovodského. Hovoril v ňom o „potrebe bojovať proti cigáňom“ a vyslovil želanie, aby „Oskar Dobrovodský vyhral tento boj, aby sme my všetci vyhrali.“

Na šírenie svojich receptov, týkajúcich sa riešenia „rómskej problematiky“, Koňýk využíva predovšetkým webfórum svojej kapely. Ku klasickým klišé, neriešiacim podstatu problému – ako je obmedzenie sociálnych dávok – ktorého je neúnavným propagátorom, Schredl pridáva dokonca volanie po rezerváciách „(po vzore indiánskych z Ameriky), kam by sa presunuli všetci z osád a aj tí neprispôsobiví zo sídlisk typu Luník IX.“

Samotné fórum môže pokojne slúžiť ako zdroj pre sociologický výskum. Sebestredný spevák je tu bombardovaný otázkami svojich podlízavých fanúšikov, buď z radov náckov, alebo ničnetušiacich tínedžerov, oslovujúcich svoj idol. Na komentár v tomto duchu, oznamujúci, že do roku 2050 by malo byť údajne na Slovensku dvojnásobne viac Rómov, Koňýk odpovedal: „Keby ma politici počúvali v roku 1989, tak ich mohlo byť teraz o polovicu menej…“

Ako inak, než pokrytecky, potom hodnotiť vyhlásenie samotného Schredla z roku 2003, podľa ktorého: „Rasizmus samozrejme rozhodne odmietame.“ ?

Milovník („tradičnej“ rodiny)
Že prisťahovalectvo, potraty, alebo podpora homosexuálov sú podľa Koňýka veľmi zlé veci, vieme už z úvodu. To však lídrovi Zóny A neprekáža vo chvíli, keď má nastúpiť na pódium s kapelou The Buzzcocks, ktorej spevák Pete Shelley sa netají svojou homosexualitou.

Vysvetlenie je prosté. Koňýkovi vraj homosexuáli nevadia, no problém má „len s komunistickými buzerantmi, ktorí sa hlasnou a neustálou propagáciou homosexuality snažia podrývať a ničiť náš tradičný model rodiny a spoločnosti.“

Treba samozrejme podotknúť, že život kazateľa Schredla je etalónom tohto „modelu“. Po rozvode jeho prvú dcéru vychovávala matka, kým matka jeho nedávno narodeného nemanželského syna ho pred časom aj s dieťaťom opustila. Problém bol samozrejme v netolerancii týchto žien. Nedokázali sa zmieriť s tým, že ich Monsignore – celkom tradične a po katolícky – podvádza s násťročnými fanúšičkami, alebo partnerkami jeho kamarátov.

Etwas besseres als Wagner!
Doba sa za posledné desaťročia zmenila. Kým nacistickí pohlavári uctievali antisemitského skladateľa, súčasní neonacisti si u nás vystačia aj rasistickým spevákom punkovej kapely. More piva, možnosť navliecť sa do punkových tričiek, skandovať futbalové chorály a sem-tam hajlovať pri Koňýkovych verbálnych útokoch na Rómov, náckov napĺňa možno aj viac, ako ich predchodcov v opere.

Keď niekde na Slovensku alebo v Česku hrá Zóna A, je to v spomínaných kruhoch hotová spoločenská udalosť. Zúčastniť sa, v ideálnom prípade si spraviť fotku so svojím xenofóbnym idolom, je už takmer nepísanou povinnosťou. Hlavne, ak ich kapela na koncertoch dlhodobo toleruje a keď treba, vďačne zapózuje.

Schredl v spoločnosti petržalských neonacistov. Zľava: Radoslav Frič, Juraj Cisár (tričko Eighty Eight), Koňýk, Peter Bariča (v tričku známej neonacistickej kapely H8Machine), Ivan Panák.

V strede: Ondrej Smolík, člen Blood & Honour Praha a White Boys Prague.

Spoločná fotka Koňýka a neonacistiek po koncerte v Brne. Sprava: Alexandra Arbecíková z Nového Mesta nad Váhom, Alice Vavrouchová. Vavrouchová je dlhoročná neonacistka pochádzajúca z prostredia brnenských futbalových nazi-chuligánov JKG (Johnny Kentus Gang)

Výnimočný koncert Zóny A sa odohral 12. septembra 2009 v Novom Meste nad Váhom, v miestnom podniku El Paso. Organizátorom koncertu bol priamo človek z neonacistického hnutia – Miroslav Klimo. Toho času bol členom (dnes už neexistujúcej) organizácie Autonómni Nacionalisti Považie, ktorá sa snažila priniesť do národno-socialistickej (NS) scény nové módne, hudobné a lifestyle trendy. Klimo je dodnes aktívny neonacista, ktorý navštevuje väčšinu koncertov neonacistických kapiel na Slovensku a pravidelne sa zúčastňoval demonštrácií. Na internete je známy pod prezývkou Kampo, na webe Autonómnych Nacionalistov publikoval články pod menom Mausser.

Koňýk a Miroslav Klimo v roli punkového organizátora.

Vľavo Miroslav Klimo na neonacistickej demonštrácii v Brne 1. mája 2009, vpravo na spoločnej fotke s Kenom McLellanom, spevákom kultovej neonacistickej kapely Brutal Attack.

Koncertu v Novom Meste sa zúčastnilo mnoho neonacistov z Považia. Boli medzi nimi napríklad Tomáš Rubaninský alias Rudolf, Eduard Krajčovič alebo Ivan Pšenek. Rubaninský bol v minulosti členom KMG (Klokan Miloš Gang) – skupiny neonacistov z Nového Mesta nad Váhom, ktorí chodili na chuligánske bitky ako súčasť USP (Ultras Slovan Pressburg – neonacistická chuligánska skupina).

Koncertné publikum Zóny A v Novom Meste nad Váhom. Zľava: v maskáčových šortkách Miroslav Klimo, v modrej pásikavej polokošeli s okuliarmi - Ivan Pšenek, v červenej šiltovke a svetlých nohaviciach Tomáš Bendík a napokon Tomáš Rubaninský v teplákových kraťasoch. Všetko neonacisti z Považia.

Tomáš Rubaninský a Koňýk po koncerte v Novom Meste nad Váhom v roku 2009 a vpravo po koncerte v Piešťanoch 26. novembra 2011.

Vľavo Tomáš Rubaninský, v strede Zóna A a úplne vpravo Eduard Krajčovič na koncerte v NMV.

Eduard Krajčovič v tričku Anti-antifa. V strede v tielku Grassel Tomáš Filka, spevák českej neonacistickej kapely Vlajka. Druhá zľava už spomínaná Alexandra Arbecíková.

Ivan Pšenek s bielou páskou na rukáve v pozícii organizátora neonacistickej demonštrácie.

Koncert Zóny A v Trenčíne 7. septembra 2012. V strede s potetovaným bruchom Miroslav Klimo, vzadu v žltom tričku Ivan Pšenek.

Nepochybne zaujímavá je aj fotografia Koňýka s Michalom Baginom a Jozefom Bajaníkom. Michal Bagin bol jednou z vedúcich osobností Autonómnych nacionalistov Považie a v minulosti dokonca kandidoval do parlamentu za Ľudovú stranu Naše Slovensko (ĽSNS). Stranu, ktorú Schredl dnes odporúča na internete.

V objatí náckov z Považia. Vľavo Jozef Bajaník, vpravo Michal Bagin.

26. Septembra 2009 hrala Zóna A v bratislavskom Randal Clube. Na tento koncert sa dostavili aj trnavskí a pezinskí neonacisti a neonacistky. Medzi nimi aj Martin Slimák, dlhoročný nazi-skinhead z Pezinka, alebo Miroslav Jakubec z Brestovian. Jakubec je významná postava trnavskej NS scény – prevádzkuje miestnu pobočku Streetwear Shopu, obchodu, ktorý predáva značky blízke neonacistom a náckov aj zamestnáva. Sieť týchto obchodov patrí Andrejovi Vítkovi, o ktorom ešte bude reč.

Vľavo, v károvanej košeli, Peter Husár z Trnavy, v červenom tričku vzadu Martin Slimák a úplne vpravo Miroslav Jakubec v tričku Ramones.

Vľavo Miroslav Jakubec vo veľavravnom tričku z produkcie českého Hatecore shopu, vpravo s tetovaním typického nazi symbolu Schwarze Sonne (prekl. čierne slnko) na pravom lakti. Oblečené má tričko neonacistom blízkej kapely Randall Gruppe, kde spieva Koňýkov dobrý kamarát Marián Vaňo.

Martin Slimák na celoslovenskom futbalovom turnaji tvrdého jadra neonacistov v roku 2004. Úplne vpravo, v čiernom tielku.

25. septembra 2010 hrala Zóna A koncert v Plzni, kde robila predskokana anglickej punkovej legende Cock Sparrer. Koncertu sa zúčastnilo množstvo neonacistov zo Slovenska, ako aj Českej Republiky. Z Bratislavy tam cestovali známe tváre, ako je Rastislav Rogel, Peter Stacho, Martin Pätoprstý s partnerkou atď. Koňýk v rámci vyplnenia programu navštívil aj miestny pivovar. Nebol sám.

Koňýk s rugbistom Jakubom Križanom v bunde neonacistickej značky Eighty Eight.

Príjemní a milí ľudia
Vďaka starému kamarátstvu s Rogelom a ultrakonzervatívnym názorom sa Koňýkove styky rozšírili aj do sfér neonacistickej scény. Tam zapustili korene a začal sa kolotoč vzájomného ovplyvňovania. Koňýkove postoje, blízke obmedzeným fašistickým ideálom, priťahovali náckov a tí zas radikalizovali jeho myslenie. Z oboch strán išlo o výhodný obchod – Koňýkove ego narástlo do nebies pod vplyvom prílevu nových pätolízačov a náckovia získali hlásnu trúbu xenofóbnych názorov priamo v punkovej subkultúre. Takého trójskeho Koňýka.

Rastislav Rogel je spevákom skupín Krátky Proces a Juden Mord, propagátor nazi-handier Eighty Eight a účastník medializovaného útoku na alternatívny podnik Obluda, navštevovaný aj fanúšikmi punkovej subkultúry. Zároveň je Koňýkovým častým spoločníkom v Randal Clube a neraz aj na pódiu počas koncertov Zóny A. Sympatie sú vzajomné: na oplátku naša „ikona“ s Rogelom udržiava kamarátsky vzťah a navštevuje ho v reštaurácii Saratov v bratislavskej Dúbravke, kde je prevádzkarom. Svojho kamaráta spievajúceho: „Koľkých sme vás upálili, milión či šesť … Žid vládne svetu, skončíš v peci tiež“ považuje Monsignore Schredl za „príjemného a milého človeka,“ pričom si myslí, „že ho tak vnímajú všetci, čo ho poznajú a prídu s ním do styku.“

Príjemný a milý človek.

Rogel to hrá na pankáča.

Na koncertoch Zóny sa objavoval aj Andrej Vítko, spoluzakladateľ futbalovej nazi-chuligánskej skupiny USP, organizátor niekoľkých neonacistických koncertov a hlavne majiteľ siete obchodov Streetwear Shop. V jeho obchode v roku 2005 našla polícia tričká, hudbu a tlačené materiály s neonacistickým obsahom. Značku Eighty Eight, ktorej okrem distribútora robil po Rogelovom boku aj modela, trápne obhajoval ako „značku pre fanúšikov hip-hopu.“ Vítkovo meno navyše figurovalo práve na koncertnom guestliste Zóny A v bývalom bratislavskom klube Babylon.

Neonacisti na koncerte Zóny A v bratislavskom Randal Clube. Zľava: Andrej Vítko, Marián "Maroško" Vaňo, Michal Galgoci alias Fantozzi, Marek Koričanský.

Pri obvineniach z kamarátstva s neonacistami sa Koňýk väčšinou odvoláva na fakt, že sa s nimi pozná ešte z 80. rokov, z dôb kedy sa všetci „alternatívni“ mladí ľudia v Bratislave poznali. Stýka sa však aj s neonacistami, ktorí vtedy buď ani nežili, alebo možno tak ťahali káčera.

Spevák Zóny A má dobré vzťahy napríklad s Mariánom „Maroškom“ Vaňom. Ten bol autorom „apolitického“ skinheadského zinu Made in Pressburg, kde poskytoval priestor White Power a R.A.C. kapelám. Súčasne je Vaňo od roku 2003 spevákom skupiny Randall Gruppe, ktorá vznikla o dva roky skôr z veteránov českej neonacistickej scény, pôsobiacich v kapelách Beowulf, Zášť 88 a Excalibur. Kapela sa v textoch naváža do antifašistov, Rómov, homosexuálov a podobne. V roku 2005 vystupovalo Randall Gruppe v Miláne pre miestnu pobočku neonacistickej organizácie Hammerskins.

Marián Vaňo (v žltom tričku) ako spevák skupiny Randall Gruppe v Miláne, hrá pre Hammerskins Italia

Martin Pätoprstý, prezývaný aj Brickfield, je jedným zo súčasných ťahúňov USP a Koňýkovym dobrým priateľom. A to až do takej miery, že neváhal prijať pozvanie na Pätoprstého svadbu, ktorá sa konala 20. apríla 2013. Monsignore Schredl tak pobudol v spoločnosti kovaných neonacistov, v niektorých obdobiach aj lídrov USP, ako je Ľuboš „Barla“ Meszároš (vyšetrovaný v súvislosti s vraždou Daniela Tupého) či Tomáš Straka (dnes PR riaditeľ Slovanu Bratislava). Okrem nich sa na svadbe pohybovalo množstvo iných notorických neonacistov, medzi inými Peter Stacho, alebo posila z českej neonacistickej organizácie Národní odpor Praha – Lukáš Rod. Mimochodom, pozorný čitateľ iste postrehol, že dátum svadby sa kryje s výročím narodenia Adolfa Hitlera, čo bude iste len náhoda.

Martin "Brickfield" Pätoprstý

Svadba Martina Pätoprstého, prezývaného aj Brickfield. Koňýk v partii neonacistov, ktorí si scenzurovali svoje tváre. Tento krok sa nedá chápať inak ako kompromis medzi túžbou pohladkať si ego, že sám Spevák poctil svadbu svojou účasťou, zároveň však Schredlovi príliš nezavariť kompromitujúcou fotkou. Po jeho ľavici Lucia Mahdáková, priateľka Petra Stacha.

O tom, že Koňýk sa v spoločnosti ľudí okolo tvrdého jadra USP neocitol náhodou, svedčia aj jeho niekdajšie návštevy tréningov boxu a MMA. Tie organizovali práve spomínaní slovanistickí nazi-chuligáni, ako prípravu na bitky so svojimi protivníkmi. Spoločnosť mu robili hlavne spomínaný Martin Pätoprstý a Andrej Rabara. Bývalo zvykom, že po tréningu si táto podivná zostava zašla na pivo – kam inam, než do podniku Saratov – za spoločným známym Rasťom Rogelom.

Schredl a Andrej Rabara.

Andrej Rabara na spoločnej fotke s Lukášom Rodom. Rod je členom neonacistickej skupiny Národní Odpor (NO) Praha a spoluorganizátorom neonacistických koncertov a demonštrácií.

Nemenej zaujímavé je aj Schredlovo priateľstvo s Martinom „Nordom“ Simanom. Tento exhibicionistický nácek, pôvodom z Rožňavy, s vplyvnými rodičmi a ašpiráciou na kariéru v justícii, dnes patrí do partie popredných bratislavských NS. Na spoločnej fotografii Simana s Koňýkom pózuje aj Martin Balaďa – človek, ktorý bol pred niekoľkými rokmi súčasťou skupiny, spolu s Meszárošom, cielene napadajúcej alternatívnu mládež v Bratislave. V kuklách, s nožmi a palicami útočili práve na punkerov, punkerky, alebo antirasistických skinheadov.

Koňýk v objatí popredných NS: vľavo Martin Balaďa, vpravo Martin Siman.

Vieme, že po zverejnení týchto riadkov sa Monsignore Schredl bude opäť vykrúcať a popierať kamarátstvo so spomínanými persónami. Radi mu preto pripomenieme slová, ktorými sa vyhováral už v roku 2004: „Podľa mňa je ale tvojím kamarátom ten, s ktorým sa pravidelne stretávaš, voláte si, si s ním v nejakom kontakte.“ Líder Zóny A svoju definíciu vzťahu s náckami do bodky naplnil.

Amen
Koňýk nie je žiadna „punková ikona“, ani morálna autorita, do úlohy ktorej sa posledné roky pasuje. Je to obmedzený rasista a homofób, ukrývajúci sa – ako to už býva zvykom – za katolícku vieru a konzervativizmus, ktoré okato propaguje. Neváha mudrovať o tvrdej práci a tradičnej rodine, hoci jeho vlastný život je na hony vzdialený ním prezentovaným „ideálom“.

Navyše sa v textoch a vyjadreniach vysmieva každému, kto nesadne jeho politickému presvedčeniu, no sám nemá ani toľko odvahy, aby verejne priznal vzťahy s neonacistami, ktorí pred rokmi lovili práve návštevníkov jeho koncertov. Namiesto toho sa od Schredla dočkáme len nekonečného zahmlievania a alibistických vyhlásení. Jeho pôsobenie však nemôžeme prehliadať – ovplyvňuje fanúšikov Zóny A a legitimizuje v hudobných kruhoch rasizmus, homofóbiu a styky s náckami. K tomu sa v poslednej dobe pridáva bezprecedentná podpora fašistovi, akým je Marian Kotleba.

Punková subkultúra stála vždy v opozícii voči všetkému, čo spevák Zóny A predstavuje. Postarajme sa teda, aby jediné miesto, kde bude Schredla počuť, bola maximálne katolícka hitpárada.

Antifašistická Akcia

Tento článok nám prišiel prostredníctvom e-mailu so žiadosťou o uverejnenie. Zverejňujeme ho v plnom rozsahu, bez redakčných úprav, vrátane príloh. Blackblog.sk nenesie žiadnu zodpovednosť za údaje a informácie, ktoré sú v ňom uvedené.

Slovensko je šokované brutálnym videom z Nitry. To Slovensko, ktorého staršia generácia hovorí: „Ale veď fašizmus sme predsa porazili v štyridsiatom piatom“ a mladšia generácia sa zase škodoradostne vyjadrí: „Aspoň to Kotleba ukáže tým Smerákom“. Doteraz sa síce mnohí vysmievali upozorneniam antifašistov, články a autorov poukazujúcich na tento problém nazývali paranoidnými alebo platenými niekým „zhora“. Argumenty proti fašizujúcim tendenciám a ich nositeľom zľahčovali. Teraz sa ale občania odrazu cítia dotknutí. Brutalitou agresívnych útočníkov, neschopnosťou polície a iných oficiálnych orgánov.

K teroru, aký zachytáva video, dochádza v Nitre, ale aj mnohých iných mestách Slovenska kontinuálne (možno s občasným poklesom intenzity) už od začiatku deväťdesiatych rokov. Útočníci (rozumej neonacisti) sú väčšinou z radov športovo založenej mládeže s dobrými kontaktmi na bezpečnostné služby a nezriedka aj políciu, prípadne vplyvné osoby z komunálnej politiky. Obeťou často býva takzvaná „alternatívna mládež“, čo je aj nitriansky prípad. Tá naopak žiadne podobné kontakty nemá, čo vychádza už zo samotnej podstaty ich vymedzenia sa voči „mainstreamu“. Pre mnohých sú títo mladí, ktorí nezapadajú do rámca bežného občana a znova citujem: „bieli cigáni“…

Nie je ale potom trochu od veci spoliehať sa v ich prípade na pomoc tak sprofanovaných orgánov činných v trestnom konaní? Osobne som toho názoru, že je. V prvom rade to nefunguje a v druhom je to pod úroveň a dôstojnosť každého, kto sa vymedzuje voči statusu quo tejto spločnosti. Kto chce, vidí, že aj na Slovensku sa dá úspešne čeliť agresii náckov tým, že sa ľudia spoľahnú na vlastné sily a svojich priateľov. Samozrejme to nejde bez prípravy a budovania týchto schopností, čo je sám o sebe dlhodobý proces koncepčnej práce. Dôkazom sú alternatívne kluby a miesta napríklad v Bratislave, Košiciach či Banskej Bystrici, ktoré si sami nekompromisne vydupali svoju pozíciu zón, kde náckovia nie sú vítaní.

Nejdem ľutovať obete z klubu Mariatchi a ani im radiť. Chcem im iba popriať veľa síl, energie a odhodlania, aby sa im samým podarilo prevziať kontrolu nad svojou bezpečnosťou, svojim priestorom a tým aj čiastočne svojimi životmi, bez spoliehania sa na štát. Uvedomujem si, že je to beh na dlhú trať, no som presvedčený, že bez toho sa ich situácia nezlepší.

Držím vám palce!

Antifašistická Akcia Nový Sad vydala začiatkom marca prehlásenie pre všetkých antifašistov, ktoré varuje pred pôsobením silnej ukrajinskej ultrapravice na neonacistov z ďalších európskych krajín. Jeho naliehavý tón ma nenechal chladným, takže tu je jeho preklad.

POZOR!

Všetkým antifašistom, hlavne tým v Európe!

Ukrajina je pri súčasnom, dúfajme že krátko trvajúcom režime, v ktorom fašistické strany a pouličné gangy ovládajú celé mestá, rodiskom ako i tréningovým polom pre militantných neonacistických aktivistov z celého sveta. Vyzerá to tak, že fašisti práve prežívajú svoju verziu Španielska z roku 1936. Turisti cestujúci za výtržnosťami, no čo je nebezpečnejšie a dobre známe, presvedčení nacisti, sa tam hrnú v davoch, aby si vyskúšali napádanie židov, mlátenie gejov a ďalšie fašistické sny, ktoré teraz môžu prežiť naplno, ale tiež preto, aby dostali profesionálny, armádny výcvik, ktorý im v budúcnosti pomôže organizovať pogromy, výtržnosti a iné akcie, ktoré sa rozhodnú uskutočniť. Ochotne im s tým pomôžu nielen ich ukrajinskí hostitelia, ale tiež niektoré zvláštne oddiely profesionálnych tajných služieb a zástupcovia cudzích armád, ktoré sa tam v súčasnoti nachádzajú. Nechceme sa nechať uniesť konšpiračnými teóriami, ale nechceme byť ani naivní (Pozri operáciu NATO Gladio pre viac informácií o tréningu a vyzbrojovaní neonacistických štruktúr v povojnovej Európe).

“Dobré” na celej tejto situácii je, že niektoré časti neonacistického hnutia v Európe netešia udalosti v Kyjeve a v ostatných ukrajinských mestách kvôli ich antiruskému charakteru. Mnoho z európskych fašistov má silné väzby na ruských neonacistov a nechce podporovať “bratovražednú vojnu medzi árijskými národmi”, lenže ako vieme, myšlienkové pochody nacistov sa nikdy príliš nespoliehali na logiku a zásadovosť. Neustále striedanie toho čo platí a sektárstvo v nacistickej scéne môže viesť k tomu, že z Rusov sa znovu stane “špinavá podradná rasa” v očiach neonacistov zo Západu. Zvláštne prepojenia sa ľahko stanú skutočnosťou. Srbskí fašisti nepodporujú Ukrajinskú hnedú revolúciu, ale skupiny blízke srbským náckom v Španielsku, Čechách, Poľsku a Grécku áno, takže…

Majme oči otvorené a pripravujme sa na to, čo môže priniesť budúcnosť.

So solidaritou,

AFA Nový Sad

Buršáci z Wiener Korporationsring (WKR) sa spolu s nacionalistickou stranou “Slobodných” (FPÖ) chystajú 4. júna pochodovať Viedňou. Antifašistické hnutie v Rakúsku mobilizuje k protiakcii. Preklad prehlásenia k demonštrácii priniesol web ČSAF v skrátenej verzii, ktorý zdieľame na nasledujúcich riadkoch. Pre podrobnejšie informácie, sledujte web organizátorov akcie freiheit.blogsport.de a Autonómnej Antifa Viedeň.

4. června 2014 se chystají buršáci z Vídeňského korporačního kruhu (WKR – více o nich např. ZDE) společně se stranou Svobodných (FPÖ) pochodovat centrem Vídně. Pod heslem „Festival svobody“ se snaží zapůsobit dojmem milovníků svobody, bojovníků za lidská práva a svobodu názoru, odkazujících se k revolučnímu roku 1848.

WKR, jinak spojený s akcemi, jako byl např. někdejší ples WKR, vzpomínka na padlé na 8. května a hold nacistickému letci Waltru Nowotnemu na vídeňském ústředním hřbitově, se tímto odkazem na „svobodu“ pokouší vylepšit svou pošramocenou imidž. Jde o přímou odpověď na antifašistické protesty proti Vídeňskému akademickému plesu (přímému nástupci plesů WKR), které vytáhly buršácko-národoveckou realitu na denní světlo.

Když rasistické mužské spolky německých nacionalistů svolávají pochod, pak je to dostatečný důvod k tomu, jim tuto slavnost překazit.

Především organizátor Gerhard Schlüsselberger – někdejší spolkový šéf RFS (Kruh svobodných studentů), člen FPÖ a prominentní člen neonacistického buršáckého spolku Olympia – vzbuzuje pozornost svými rasistickými a na hranici zákona se pohybujícími výroky. V časopise Burschenschaftliche Blätter v roce 2009 propaguje velký německý národ, štve proti „cizácké záplavě biblických rozměrů“ a odvolává se na „vědecky dokázané rasy“. Zkušenosti s podobnými akcemi nasbíral při organizaci uctění památky padlých na 8. května. Za jeho demokraticko-svobodným nátěrem se skrývá odpor ke všemu, co je „německému národu cizí“.

Buršáci se dnes hlásí k tradici občansko-demokratické revoluce. Tím se odvolávají na stejné liberální názory, proti nimž byl „Původní buršácký spolek“ kdysi založen. V národoveckém Ústředním orgánu „Aula“ se s vyloženě osvěžující upřímností vyzdvihuje nepřátelství buršáckých spolků vůči „jakobínsko-zednářskému smýšlení francouzské revoluce“. V dnešní době slouží tento mýtus o bojovnících za svobodu a lidská práva především k odvedení pozornosti od skutečné ideové tradice. Členové spolků se počátkem 20. století významnou měrou podíleli na každém protidemokratickém povstání ve Výmarské a První republice. Buršácký antisemitismus a nenávist ke všemu neněmeckému přitom byly pramenem pozdějších nacionálně socialistických excesů.

Vidíme sa vo Viedni!

Poľský export má aj takéto podoby.

To, že našich ultrapravicových “kamarátov” s pojmami ako inteligencia a kreativita príliš spájať nemôžeme, je všeobecne známe. Autonómni nacionalisti, White Power Skinheads a NS Straight Edge sú toho živým – alebo dnes už, lepšie povedané – mŕtvym dôkazom. Čo sa však už musí nachádzať v hlavách prisťahovalcov z Poľska, ktorí v severnom Londýne v tričkách “Wielka Polska” napadnú multikultúrny festival a v blízkej Viedni demonštrujú za “tradičnú rodinu” je fakt ťažko povedať. Ale pekne po poriadku.

V polovici júna sa vo Viedni konala “Rainbow Parade”, teda “Dúhový pochod”, ktorého sa každoročne zúčastňuje asi 100-tisíc ľudí. Hlavná dopravná tepna Ring, ktorá ohraničuje prvý viedenský okrsok, sa tak na celý deň zmenila na jednu obrovskú párty. O pár sto metrov sa na námestí Stephansplatz konala akcia “Marsch für Familie” tzv. Pochod za rodinu. Zúčastnili sa ho asi päťdesiat dôchodcov s vekovým priemerom približne 70 rokov – z toho asi polovica demoturisti zo Slovenska a Ukrajiny. Zoskupenie dopĺňala skupinka asi ôsmych poľských neonacistov žijúcich vo Viedni. Akcia homofóbnych penzistov a fašistov však nezostala bez povšimnutia. Na protiakciu dorazilo niekoľko stoviek ľudí, ktorí bránili “pochodu” prejsť jeho krátku trasu. Ako je už vo Viedni zvykom, polícia násilne rozoberala blokádu a zatýkala protestujúcich.

Na viedeskom pochode za rodinu sa objavili aj slovenské vlajky.

Za zmienku však stojí už spomínaná skupinka poľských neonacistov. Wiedenska Inicjatywa Narodowa (Viedenská Národná Iniciatíva) (https://www.facebook.com/WiedenskaInicjatywaNarodowa), je študentské ultrapravicové zoskupenie poľských študentov s veľmi dobrými kontaktami na politickú stranu “Ruch Narodowy” (Narodné hnutie). Politický program Ruchu nie je ničím prekvapivý – klasická zmes nacionalizmu a konzervativizmu – v skratke: cirkev, rodina a vlasť. Hlavnými nepriateľmi sú samozrejme homosexuáli, prisťahovalci a ľavičiari. V Poľsku sa tešia pomerne veľkej spoločenskej popularite a podpore katolíckej cirkvi. Strana je napriklad spoluorganizátorom akcie “Marsz Niepodleglosci”, demonštrácie konanej pri príležitosti výročia poľskej nezávislosti, pri ktorej sa kazdoročne stretnú v poľskom hlavnom meste tisíce ultrapravicových chuligánov.

Hlavnými “aktivitami” členov Wiedenska Inicjatywa Narodowa je kladenie vencov k pamätníku Katyňského masakru alebo Jana Sobieskeho, ktorý v roku 1683 pomohol za obliehania Viedne poraziť osmanské vojská. Ďalším koníčkom je návšteva spriatelených nacionalistických podujatí v Poľsku a v Maďarsku. Aktivity v uliciach Viedne nie sú známe, uvidíme, čo prinesie čas.

Chlapci zo skupiny Wiedenska Inicjatywa Narodowa.

O čosi akčnejšie sú však udalosti zo severného Londýna. V parku Londýnskej štvrti Tottenham sa 21.júna konal menší Techno-Punk festival, ktorý napadla skupina asi dvadsiatich poľských nazi-chuligánov kameňmi, fľašami a pyrotechnikou. Jeden účastník festivalu bol pobodaný a náckovia fyzicky napadli aj okoloidúceho muža – údajne kvôli tomu, že bol Žid. Návštevníci podujatia však zareagovali a požičané vrátili aj s úrokmi.

Po útoku sa okamžite organizuje odpor. London Antifascists a poľská 161crew zvolávajú na druhý deň demonštráciu, na ktorej sa zučastní asi 200-300 militantných antifašistov. Tí čistia ulice Tottenhamu od pravicovej propagandy a grafitty, pričom po terčoch už klasicky ani stopy. Rovnaký scenár sa opakuje aj o týždeň neskôr. Útok v Londýnskom Markfield parku ma na svedomí poľská chuligánska úderka “Zjednoczeny Emigranci Londyn”. Londýnska AFA dokázala po pár dňoch úspešne identifikovať väčšinu útočníkov a dúfame, že rovnako úspešná bude aj pri ďalších krokoch a akciách.

Tváre polských nazi-gastarbeiterov z Londýna.

S pozdravom,
Partisan Antifa Wien

Raz za čas sa oplatí oprášiť staré príslovia. Je možné ich modifikovať a prispôsobiť každej dobe. Street-core úderka Toxpack tentoraz siahla po klasickom anti-alibistickom „nič nevidím, nič nepočujem, nič nehovorím“, ktoré v punkovom svete pred vyše tridsiatimi rokmi preslávila prvá dlhohrajúca platňa britských hard-core pionierov Discharge s názvom Hear Nothing, See Nothing, Say Nothing.

V roku 2014 prichádza tento najlepší vývozný artikel z hlavného mesta (ako býva kapela mnohokrát označovaná) s nemeckou parafrázou „Nichts hören, sehen, sagen“. Je to názov videoklipovej hitovky z ich nového albumu Friss! To by však ešte nebol dôvod na to, aby sa klip objavil i na BlackBlogu. Dôvodom je však téma novej skladby. Toxpack, ktorí sa doteraz politike s gráciou vyhýbali, sa v texte ako aj v klipe ostro navážajú do neonacistov a ťažiskovým posolstvom je varovanie pred „nebezpečenstvom z pravej strany“.

Pravdupovediac, u kapely pochádzajúcej zo srdca európskeho alternatívneho a voľnomyšlienkárskeho prostredia – berlínskej štvrte Kreuzberg, ktorá sa navyše viackrát vyjadrila, že s náckami nechce mať nič spoločné a bez problémov hráva aj na antifašistických festivaloch, to zase nie je nič šokujúce. Zaujímavejší je v tomto prípade hosť, ktorého si k tomu Toxpack vybrali. Je ním Stephan Weidner, bývalý líder rockovej skupiny Böhse Onkelz, ktorej povesť v minulosti pošpinili obvinenia zo sympatií k nazi-skinheadom. Aj napriek tomu, že akékoľvek spojenie s ultra-pravicovou scénou Weidner neustále vehementne odmietal, mu na dlhé roky prischla nálepka „pravicového rockera“. Frustrácia z nepochopenia ho dokonca dotlačila k tomu, že v deväťdesiatych rokoch prestal na dlhší čas komunikovať s médiami.

Čo bolo, bolo. Teraz sú tu Toxpack, Weidner a BlackBlog a ich spoločný jasný antifašistický postoj! Celkom sympatický happyend, nie?

Na sociálnej sieti sa nedávno objavilo svedectvo muža, ktorého vyhadzovači nevpustili na bratislavskú diskotéku. Hoci je 21. storočie, dôvodom bola farba jeho pleti.

Miguel má hispánske črty, na Slovensku žije takmer deväť rokov. Ako sám popisuje, tento víkend sa stal terčom najhoršieho rasizmu, aký v živote zažil. Spolu s kamarátmi sa vybral zabaviť do Music Baru Priatelia v Starom Meste, neďaleko Michalskej brány. Ochranka klubu ho však odmietla vpustiť so slovami, že “negri ako ty nie sú vítaní”. Spoza presklených dverí si potom zo svojej obete robili posmech, napodobňovali gestá opice a ostentatívne púšťali nových návštevníkov so svetlou pokožkou.

Priatelia rasizmu
Nie je to po prvýkrát, čo bol podnik obvinený z rasistickej selekcie svojich zákazníkov. Už v roku 2013 zdokumentovala televízia Joj minimálne dva prípady s rovnakým scenárom. Nepríjemne zaskočená zostala mladá žena s partiou po upozornení, že pokračovať dovnútra môžu všetci, okrem jej manžela tmavej farby pleti. Prevádzkar konanie vyhadzovačov televízii vysvetľoval naplnenou kapacitou klubu a nepochopením ich zamestnancov.

Máme však i vlastné informáce o napadnutí mladého muža v lete toho istého roku. Osobám stojacim pri vstupe do baru sa nadránom 18. augusta nepáčila tmavá koža jeho partnerky a stal sa terčom útoku, pri ktorom ho zbili obuškom. Výsledkom bolo telo posiate podliatinami, incident však napadnutý nenahlásil.

Peter Stacho pózuje so šálom WHITE POWER SKINHEAD.

Poštár na brigádke
Miguel z úvodu nášho článku však spravil to, čo iní nie – odfotil si rasistických vyhadzovačov. Podarilo sa mu zachytiť dvoch z celkových troch, s ktorými prišiel do kontaktu. Vďaka tomu sa aj verejnosť môže dozvedieť, že jedným zo skupiny je Peter Stacho, notoricky známy neonacista a násilník.

Stachove tetovania, zľava – Zombie vojak nápadne pripomínajúci nacistického, Schwarze Sonne – symbol s pôvodom v germánskom okultizme, využívaný počas nacistickej éry, USP – Ultras Slovan Pressburg.

Stacho (32), prezývaný aj “Stracho” pochádza z mestskej časti Podunajské Biskupice a je známou postavou skupiny Ultras Slovan Pressburg (USP) – futbalových chuligánov Slovanu Bratislava, pozostávajúcich prevažne z tvrdého jadra bratislavských neonacistov. Zúčastnil sa množstva výjazdov a bitiek, je známy aj z vyčíňania v uliciach hlavného mesta so svojimi kumpánmi pod hlavičkou OJBA – “Organizovanej jednotky pre boj s antifašistami”. Dlhoročne trénuje bojové športy a príležitostne zápasí na MMA turnajoch. Vystupuje arogantne, násilnícky a až do medializácie prípadu sa netajil svojimi sympatiami k fašistickým ideálom. Deň na to zmenil svoj profil na facebooku na neverejný.

Stacho si už v mladosti rád zapózoval s vlajkou s keltským krížom, symbolom používaným skupinami hlásajúcimi nadradenosť bielej rasy.

Na živobytie si Stacho privyrába rôzne – niekoľko rokov pracoval ako poštový doručovateľ v Podunajských Biskupiciach, na Pošte číslo 214. Známym sa rád chvastal, ako je možné zarobiť na poistných podvodoch s prázdnymi balíkmi, ktoré na pošte “stratí”. Okrem toho bol prevádzkarom bufetu neďaleko Tehelného Poľa a sem-tam vypomáhal ako ochranka na neonacistických koncertoch. Pomerne dlhú dobu pracoval ako vyhadzovač v podniku Channels – len zopár metrov od Music baru Alizé/Priatelia. Nie je prekvapením, že podobné incidenty sa odohrávali aj tu, ako potvrdzuje diskusia pod Miguelovým príspevkom na internete.

Stacho ako bezpečnostná služba na koncerte neonacistickej skupiny Pitbull Farm v Brne roku 2012. Na fotografii so spevákom tejto kapely.

V roku 2010 sa Peter Stacho rozhodol vstúpiť do komunálnej politiky a kandidoval ako nezávislý do miestneho zastupiteľstva v Podunajských Biskupiciach, no neúspešne. Potvrdil tak súčasť širšieho trendu neonacistického hnutia, ktoré sa v posledných rokoch snaží dostať do politiky.

Zľava: Peter Stacho, Matej Búlik, Kamil Cibinski

Stacho patrí vďaka svojej samoľúbosti medzi najvýraznejšie, ale nie práve najschopnejšie postavy krajnej pravice v Bratislave. Rád sa fotografuje napríklad s členmi neonacistickej kapely Juden Mord – Michalom Grófom (predtým Dragúňom), alebo Matejom Búlikom, ktorí hrávali spoločne so spevákom Rastislavom Rogelom (Pozri naše články o Rogelovi: 1, 2), kandidujúcim do parlamentu za Kotlebovu ĽSNS.

Peter Stacho nie je jediný známy neonacista pracujúci v spomínanom podniku. Jeho kolegom na bráne je aj Marek Meszároš, mladší brat Ľubomíra “Barlu” Meszároša, ktorý bol istú dobu vedúcou osobnosťou chuligánskej ekipy futbalového Slovanu. Posledného incidentu sa však Meszároš ml. podľa našich informácií nezúčastnil.

Peter Stacho, nad ním s fľašou alkoholu kolega z Alizé/Music Baru Priatelia, Marek Meszároš. Za ním vľavo Michal Gróf – gitarista v niekoľkých neonacistických kapelách, Stacho sa dotýka päsťou Martina Simana.

Postavenie: mladší brat
Marek “Limpo” Meszároš (27) z Petržalky stál vždy v tieni svojho brata, ktorý za USP organizoval bitky s inými chuligánskymi skupinami, alebo dohadoval a zúčastňoval sa útokov na alternatívnu mládež. Pripomeňme, že meno oboch bratov padlo na tlačovej konferencii bývalého generálneho prokurátora Dobroslava Trnku, keď spomínal “štadióny plné fašistických skupín” a osoby vyšetrované v súvislosti s vraždou Daniela Tupého (Pozri náš článok Kauza Tupý: podsvetie a neonacisti).

Marek Meszároš. Vľavo v klipe neúspešného rapového projektu slovanistických chuligánov 851 01 so sekerou v ruke, vpravo s tetovaním neonacistickej kapely Bully Boys.

Keďže sa už od mladého veku mohol vždy skryť za svojho slávnejšieho súrodenca a jeho partiu, správal sa častokrát agresívne a povýšenecky. Spolu s bratom v minulosti užívali anabolické steroidy, čo Marekovi pomohlo vyrásť z nevýraznej chlapčenskej postavy a neskôr sa stať MMA zápasníkom, aj keď pomerne neúspešným. Spoločne s tvrdým jadrom USP istý čas pravidelne trénovali bojové športy spolu so Stachom a ďalšími neonacistami v bratislavskej Dúbravke.

Marek Meszároš pred steroidovou kúrou s Petrom Stachom – ten v tričku kultovej neonacistickej kapely Skrewdriver.

Hajlujúci Marek Meszároš, úplne vpravo.

Mladý Meszároš dnes vedie petržalskú pobočku Streetwear shopu – predajňu a sklad oblečenia značiek ako je Thor Steinar, Erik and Sons a podobne. Majiteľom je známa postava hnutia, Andrej Vítko, v minulosti vyšetrovaný za podpultový predaj neonacistických doplnkov, hudobných nosičov a časopisov v jeho bývalej predajni “House of fun” na Bielej ulici.

Peter Stacho a majiteľ Streetwear shopu Andrej Vítko (úplne vpravo)

Marek Meszároš sa spolu s kamarátmi z Ultras Slovan Pressburg objavil v macho videoklipe hudobného projektu 851 01. Pózuje so sekerou v ruke a v súvislosti s rasistickými incidentami každý pochopí, čo znamená úryvok z textu “chránime si naše mesto” (Pozri náš článok Kali, Mates, neonacisti a hip-hop). Video pomáhal produkovať Martin Balaďa – opäť jeden z exponentov neonacistického hnutia v hlavnom meste a donedávna vyhadzovač v neďalekom klube Primi, vzdialenom od Alizé sotva minútu chôdze.

Neonacistický manekýn
Ak majú všetci traja kamaráti niečo spoločné, teda okrem toho, že sú fašisti a násilníci – je to rovnaký druh exhibicionizmu. Aj Martin Balaďa (31) z Petržalky miluje objektív fotoaparátu a je povestný svojou záľubou v oblečení, zbraniach a siláckych pózach.

Martin Balaďa. V smere hodinových ručičiek: Vo videoklipe chuligánov USP projektu 851 01 – Náš svet, v tričku neonacistickej organizácie Blood and Honour, ako komparz v televízii, na festivale neoncistických kapiel Veneto Summer v Taliansku.

Balaďa, v minulosti známy aj ako “Wolverine”, patril okolo roku 2005 do skupiny Meszároša staršieho a iných kovaných neonacistov, organizovane napádajúcich alternatívnu mládež, ktorú považovali za svojich nepriateľov. Donedávna pracoval po večeroch ako vyhadzovač, momentálne už asi rok študuje trénerstvo v Austrálii.

Pre úplnosť je treba dodať, že o rasistických incidentoch ako v Alizé/Music bare Priatelia na mieste Balaďovho pôsobenia nevieme. Myslíme si však, že jeho ozbrojená prítomnosť v tesnej blízkosti mohla napomáhať drzosti kumpánov a kamarátov v okolí.

Martin Balaďa so svojimi zbraňami.

Medzi blízkych priateľov Balaďu patrí Martin “Nord” Siman, známy zo svojich pokusov o infiltráciu súdnictva a financovania nahrávacieho štúdia pre spomínaný projekt 851 01, kde účinkovali práve Balaďa aj Meszároš (pozri náš článok Martin Siman – budúcnosť slovenskej justície?).

Zľava: Martin Balaďa, Marek Meszároš, Martin Siman.

Koncentrovaný rasizmus
Pôsobenie najtvrdšieho jadra bratislavských neonacistov na tak malom území vyvoláva viacero otázok, spojených najmä s vlastníkmi spomínaných klubov, resp. nehnuteľností. Je veľmi podozrivé, ak v troch podnikoch vzdialených od seba zopár metrov, pracujú presvedčení neonacisti, navyše spojení dlhoročným kamarátstvom.

Čosi možno napovedá vyhlásenie dotknutej ženy v reportáži pre televíziu Joj, kde sa vyjadrila, že “majiteľ zakázal, aby tam išli černosi” a napriek opakujúcemu sa tvrdému rasizmu nebol nikto z personálu vymenený. Naopak, vyhadzovači sú krytí manažmentom podniku rečami o preplnenosti baru a nepochopení situácie.

Aby toho nebolo málo, hneď vedľa Alizé/Music Baru Priatelia je najvychytenejšia predajňa Streetwear shopu Andreja Vítka, známeho všetkých spomínaných, v jednom prípade priamo zamestnávateľa, kde sa predáva oblečenie blízke neonacistom a majiteľ v minulosti pod pultom rozširoval rasistické materiály.

Možno je to všetko len náhoda. A možno len začiatok pátrania, prečo dnes v centre Bratislavy existuje miesto, kde cez deň fašisti predávajú oblečenie a v noci vás vyhodia z baru, lebo nie ste biely.

Futbalový turnaj USP: v strede Peter Stacho s Martinom Simanom, úplne vpravo Marek Meszároš, úplne vľavo Ľubomír Meszároš

Dream Team: zľava Michal Gróf v tričku Eighty Eight, Martin Siman v modrom, Martin Balaďa s Petrom Stachom, v pásikavom tričku Matej Bulík.

Antifašistická Akcia

Tento článok nám prišiel prostredníctvom e-mailu so žiadosťou o uverejnenie. Zverejňujeme ho v plnom rozsahu, bez redakčných úprav, vrátane príloh. Blackblog.sk nenesie žiadnu zodpovednosť za údaje a informácie, ktoré sú v ňom uvedené.

Martin Patoprstý – kandidát do NR SR za Slovenskú národnú stranu, podpredseda miestneho odboru Matice Slovenskej v Ružinove a komunálny poslanec ružinovského zastupiteľstva hajluje vo vani spolu s priateľmi.

Pred niekoľkými týždňami vzbudila pozornosť kandidátka Kotlebovej ĽSNS – okrem iných sa tam ocitla neonacistická superstar Rastislav Rogel, alebo známi štváči Marián Magát a Marián Mišún. Iní to však už roky robia pomalšie a nenápadnejšie. Postupne, cez komunálnu politiku, šplhá do parlamentu jeden z popredných slovanistických chuligánov a bratislavských neonacistov, Martin Patoprstý.

Martin Patoprstý (30), prezývaný aj „Brickfield“ pôsobí od roku 2014 ako komunálny poslanec v bratislavskej mestskej časti Ružinov. Kandidoval za Ostredky ako nezávislý s podporou strany SMER-SD, Slovenskej národnej strany a Strany zelených Strany zelených Slovenska. Vďaka 739 hlasom je dnes členom Komisie na ochranu verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, Komisie školstva, kultúry a športu ako aj Grantovej komisie.

Keďže verejnosti pomerne neznámy Patoprstý je o málo chytrejší ako taký Magát, pochopil, že na svojej ceste do parlamentu sa nepotrebuje diskreditovať spojením s buranským fašistom, ako je Kotleba. Má lepšiu stratégiu: Slovenská národná strana sa v posledných rokoch snaží zbaviť nálepky alkoholických primitívov a je v tom na počudovanie úspešná. Jej preferencie sú na rozdiel od ĽSNS vysoko nad potrebnými piatimi percentami a SMER-SD ako aj KDH k nej vysielajú signály o povolebnej spolupráci. Patoprstý preto stavil na istotu – okolo leta roku 2015 vstúpil do SNS a na jej kandidátke zabojuje zo 103. miesta o kreslo v Národnej rade.

Občiansky aktivista
V kolónke zamestnanie na kandidačnej listine nájdeme práve toto úsmevné slovné spojenie. Patoprstého prezývka Brickfield znamená v preklade Tehelné pole – lokalitu pevne spätú s najznámejším futbalovým klubom hlavného mesta. Nejde o náhodu. Martin Patoprstý donedávna patril medzi vedúce osobnosti zoskupenia Ultras Slovan Pressburg (USP) – futbalových chuligánov, ktorí okrem fandenia vyhľadávajú a napádajú fanúšikov a ultras iných klubov, alebo sa zúčastňujú dohodnutých bitiek s chuligánmi z opačného tábora.

Patoprstý v spodnom rade v strede, na bruchu s vytetovaným nápisom “Kategorie C”. Podľa kategorizácie nemeckých úradov ide o označenie “fanúšikov vyhľadávajúcich násilie” a súčasne o názov ultrapravicovej hudobnej skupiny z Brém. Chrbtom je otočený Ľubomír Meszároš.

Výsledkom Brickfieldovho občianskeho aktivizmu u našich západných susedov v roku 2005 bola dvojročná podmienka a zákaz vstupu do Českej republiky za ublíženie na zdraví. Aktivizmus na Slovensku mu o päť rokov neskôr vyniesol obvinenia z výtržníctva a ďalšieho ublíženia na zdraví.

Martin Patoprstý v strede, vpravo Peter Stacho, rasistický vyhadzovač z Music Baru Priatelia. Za nimi vlajka Hooligans Brick Field.

Je dôležité spomenúť, že na väčšine výjazdov za bitkami sprevádzal Martina Patoprstého známy chuligán z USP, Peter Stacho. Neonacista, poštár a stánkar, ale najmä najznámejší vyhadzovač v Bratislave, ktorý nedávno do baru nevpustil návštevníka kvôli tmavej pokožke. Pripomeňme, že Peter Stacho, jeden z najbližších priateľov Patoprstého, sa v roku 2014 neúspešne pokúsil dostať do miestnej samosprávy v Podunajských Biskupiciach.

Patoprstý s kumpánmi. Vpravo Peter Stacho, vyhadzovač z Music Baru Priatelia.

Kamaráti z futbalu
Na moment musíme pre lepšie pochopenie odbočiť. O personálnom prepojení prostredia USP s neonacistickým hnutím v Bratislave sme písali už v minulosti [1] [2] [3]. Tak ako Patoprstý, boli v minulosti dôležitými osobnosťami v rámci USP aj Andrej Vitko, Tomáš Straka, alebo Ľubomír Meszároš.

Vľavo Patoprstý v tričku Eighty Eight (nášivka na rukáve) s logom Ultras Slovan Pressburg (USP), vpravo Patoprstý s Petrom Stachom, tentokrát v mikine rovnakej značky, s logom Ultras Slovan. Stacho v mikine neonacistom blízkej značky Thor Steinar.

Registrátorom značky oblečenia Eighty Eight (v preklade osemdesiatosem – detinský akronym používaný neonacistami pre pozdrav Heil Hitler, písmeno H je ôsme v abecede) bola spoločnosť BRICK FIELD s. r. o.; sídliaca na Latorickej číslo 18 v Bratislave, so štatutárkou Ing. Barborou Strakovou. Na rovnakej adrese toho času pobýval práve Tomáš Straka. Oblečenie sa predávalo v obchodoch Andreja Vitka, majiteľa siete predajní Streetwear shop, predtým obchodu House of fun, ktorý mal v minulosti problémy s políciou kvôli neonacistickým materiálom. Ako modeli pózovali okrem samotného Vitka a Straku napríklad aj bratia Rogelovci. Na neskorších fotografiách cynicky pózujú známi petržalskí neonacisti v mikinách značky Eighty Eight na mieste vraždy Daniela Tupého.

Vľavo Tomáš Straka, človek stojaci v pozadí registrácie značky Eighty Eight a súčasný PR riaditeľ futbalového klubu Slovan Bratislava. Má oblečenú mikinu s veľavravným heslom “4 selected”, teda “pre vybraných”. Vpravo Mário “Tango” Molnár, zakladateľ neonacistickej skupiny Rebel Klan Engerau, pózujúci v rovnakej mikine na mieste vraždy Daniela Tupého.

Dnes už neexistujúca webstránka značky oblečenia Eighty Eight. Zľava Andrej Vitko, vedľa bez okuliarov: Tomáš Straka – muž v pozadí registrácie značky, Branislav a Rastislav Rogel – kandidát do NR SR za Kotlebovu ĽSNS.

Belasá Šlachta
V roku 2007 si spomínané špičky USP – Straka, Meszároš, Patoprstý uvedomujú, že vplyv neformálnej chuligánskej skupiny je obmedzený. Ako oficálny fanklub Slovanu Bratislava by mohli z klubu ťahať peniaze na rozvoj aktivít, dostať priestory na štadióne, alebo sa vyjadrovať k futbalu ako takému. Stať sa serióznym a mocnejším partnerom smerom ku klubu, polícii, médiám. Teda všetko to, čo je pouličným bitkárom nedostupné.

Vzniká občianske združenie Belasá Šlachta (BŠ). Prezidentom a formálnym lídrom sa stal pomerne neznámy Stanislav Kramarič. V minulosti dlhodobo žil v zahraničí, nepatril k neonacistickému hnutiu a nebol tak v hľadáčiku polície ako trestaný Patoprstý, prevarený Straka či Meszároš, vyšetrovaný kvôli Tupého vražde.

Martin Patoprstý, kandidát na poslanca do NR SR v nadchádzajúcich voľbách, spolu s Tomášom Strakom však dostali nenápadnejšie miesta v správnej rade Belasej Šlachty, ktorá bola výkonným orgánom vedenia združenia. Bitkári z USP sa teda priamo podieľali na vedení fanúšikovskej organizácie.

Výjazd v Kazachstane v roku 2011. V strednom rade zľava: Peter Stacho – vyhadzovač z Music Baru Priatelia, Martin Patoprstý – kandidát za poslanca NR SR, Tomáš Straka – PR riaditeľ ŠK Slovan Bratislava. Straka má tetovanie USP na bicepse, rovnaké má Patoprstý na ľavom lýtku a Stacho na pravom predlaktí. Hajlujúci pán v kukle dotvára atmosféru.

O čosi neskôr Patoprstý za OZ Belasá šlachta verejne vystupoval. Napríklad v roku 2008 spolu s vedením združenia, vrátane Straku, spoločne v rozhovore pre blogera Sergeja Danilova vysvetľujú, ako bojujú proti rasizmu na tribúnach.

V roku 2013 prijal Martin Patoprstý pozvanie DIGI TV na diskusiu o vznikajúcej Asociácii fanúšikov na Slovensku – dnes už mŕtvej snahy zorganizovať fanúšikovské a ultras skupiny do formácie schopnej ovplyvňovať smerovanie futbalu na Slovensku.

Martin Patorpstý v DIGI TV ako oficiálny predstaviteľ Belasej Šlachty.

Samotná debata nie je príliš zaujímavá, až na zopár detailov – spoločník Patoprstého oslovil ako „Brickfield“, ten priznal osobnú známosť so Strakom a otvorene i fakt, že sa vo futbalových kruhoch pohybuje už pätnásť rokov a je pre kriminálnu políciu známou firmou.

Pre úplnosť dodajme, že združenie Belasá Šlachta zaniklo v októbri 2014, dôvody na tomto mieste nie sú podstatné. Najväčšiu radosť z tejto epizódy majú iste páni Straka s Kramaričom. Obaja vstúpili do oficiálnych štruktúr klubu – Tomáš Straka je už od roku 2011 PR riaditeľom a Stanislav Kramarič sa stal projektovým manažérom a koordinátorom pre styk s fanúšikmi klubu ŠK Slovan Bratislava. Martin „Brickfield“ Patoprstý v roku 2014 vstúpil do komunálnej politiky.

Dobre to dopadlo. Účinkujú: Tomáš Straka, Stanislav Kramarič

Domáce spotrebiče sú veľmi dobrá vec
Komunálny poslanec Patoprstý, futbalový výtržník z USP, člen SNS a kandidát do parlamentu, bol podľa našich informácií na prelome rokov 2009/2010 zakladajúcim členom kapely The Messerschmitts, kde sa pomerne neúspešne pokúšal obsluhovať basgitaru a neskôr kapelu opustil. Názov skupiny odkazuje na výrobcu nemeckých stíhacích lietadiel známych z 2. svetovej vojny.

The Messerschmitts vydali pieseň s názvom „Plyn“. Ide o nepodarenú cover-verziu piesne Lucie Bílej s jasnými narážkami na splynovanie Židov a iných nepohodlných osôb počas obdobia nacizmu. Celé znenie textu:

Plyn už syčí z trúby von
zatvorím ti dvere na balkón
Cyklón tvoj život odnesie
prac sa preč, už ťa tu neznesiem!

Plyn už syčí z trúby von
počuješ odbíjať tvoj zvon
Dušu čiernu a v srdci nosíš hnus
už je koniec, už len čakaj na funus!

Plyn už z trúby nesyčí
už nechcem trpieť ten tvoj ksicht opičí
Spolu s trúbou nám poslúži aj pec
domáce spotrebiče sú veľmi dobrá vec!

Ty kurva, plyn už z trúby nesyčí!
už nemusím trpieť ten tvoj ksicht opičí
Však spolu s trúbou nám poslúžila aj pec
domáce spotrebiče sú veľmi dobrá vec

V kapele sa počas jej pôsobenia do roku 2014 vystriedalo niekoľko členov: medzi inými Andrej Rabara – Patoprstého blízky priateľ, Michal Holčík – bývalý člen kapely Randall Gruppe, alebo Ivan Panák – organizátor neonacistických koncertov.

Práve so spoluhráčom z kapely, Andrejom Rabarom, má Brickfield záľubu v punkovej muzike. Niekoľkokrát sa zúčastnili koncertov Zóny A a neskôr sa stali dobrými kamarátmi speváka Petra Schredla alias Koňýka, ktorý sa rokmi hodnotovo prepracoval až ku krajnej pravici. Neskôr dokonca Patoprstý pozval Koňýka na svoju svadbu, ktorá sa konala 20. apríla 2013 – v deň výročia narodenia Adolfa Hitlera. Na oslave sa zúčastnil i spomínaný Straka, Meszároš či Stacho a ďalší ľudia z prostredia Ultras Slovan Pressburg a neonacistického podzemia Bratislavy.

Peter “Koňýk” Schredl na Patoprstého svadbe v roku 2013.

Ružinovský matičiar
Matica slovenská bola lákadlom nacionalistických pomätencov odjakživa, často sa v nej objavovali aj neonacisti, no tento trend bol najsilnejší v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Patoprstý však v roku 2011 urobil bezprecedentný krok – oslovil svojich priateľov s ponukou na ovládnutie miestneho odboru Matice Slovenskej v Ružinove a neskôr celej bratislavskej Matice. Má vraj vo vnútri organizácie človeka, ktorý to dokáže zabezpečiť. Nám sa od jedného z oslovených podarilo túto správu získať:

„cawa,
mame velmi dobry kontakt v matici slovenskej a chce s nami spolupracovat. dokonca sme dostali moznost riadit zatial jeden miestny odbor a v pripade dobrej spoluprace aj viac a rysuje sa moznost a mat aj celu bratislavu pod palcom. su tam momentalne nasi ludia, dokonca aj pridelili jedneho cloveka co sa ma venovat iba nam. daju sa na tom ziskat kontakty na vplyvnych ludi, urobit nieco pre nasu vec a hlavne sa posunut konecne od krcmovych reci aj k cinom a bojovat proti velkemu bratovi!
na zaciatok staci vyjadrit sa ci mas zaujem pridat ruku k dielu alebo ostanes pri krcmovych reciach, prip. koho vies este dotiahnut. samozrejme normalnych nasich ludi.
tento tyzdne by malo byt stretko s clovekom z matice, ktory toho povie viac.
v prvej faze nic, teda dokonca prvu fazu uz mame viac menej za sebou. v druhej faze chceme ovladnut bratislavsku maticu a na to potrebujeme cca takych 50 ludi, ktori prehlasuju starych dochodcov s ich postkomunistickym myslenim a potom nastolime novy svetovy poriadok kazdopadne su nam ludia vo vedeni matice nakloneni a chcu nam pomahat.
ze sa stanes clenom matice slovenskej a zucastnis sa par akcii do roka. napriklad vystup na devin na pocest l. stura a pod. zvysis si narodne povedomie a pomozes dobrej veci. a ak nas bude dost, tak som dostal ponuku, ze mozeme riadit celu bratislavsku maticu“

Iste, čitateľ môže namietať nepodloženosť a neoveriteľnosť predkladaných informácií. My zas z pochopiteľných dôvodov nebudeme kompromitovať svoje zdroje. V čase, keď sa k nám tieto správy dostali, boli sme rovnako skeptickí a považovali sme všetko iba za ďalšie silné reči na internete. Faktom však zostáva, že dnes je Martin Patoprstý podpredsedom miestneho odboru Matice Slovenskej v Ružinove a v Slovenských národných novinách – tlačovom orgáne Matice – dokonca odpovedá na otázky týkajúce sa omladenia odboru presne v duchu rozosielanej správy:

„Matičný odbor Bratislava II sme pred pár rokmi oživili a prilákali asi dvadsať až tridsať prevažne mladých ľudí, ktorí pociťovali potrebu niečo vo svojom okolí urobiť v duchu národných myšlienok a tradícií.“

Ak sa po známosti z roku 2011 podarilo Patoprstému prepracovať na post podpredsedu ružinovskej Matice, automaticky sa natíska otázka, kto je v hierarchii o stupienok vyššie. Dá sa totiž predpokladať, že vplyvný kontakt v Matici nevymení sám seba a zároveň, ak by pôsobil z vyššieho miesta, nemal by dôvod zastaviť svojho koňa na poste tesne pod vrcholom lokálnej organizácie.

Predsedom miestneho odboru Matice Slovenskej v Ružinove je Maroš Smolec (41), nízky a nenápadný muž, otec dvoch detí. V minulosti pôsobil v denníku Slovenská republika, neskôr ako asistent poslancov Jána Cupera (HZDS, dnes Kolteba-ĽSNS) a Gustáva Krajčiho (HZDS), bol hovorcom ružinovského starostu Slavomíra Drozda, šéfredaktorom mesačníka Ružinovské ECHO a riaditeľom TV Ružinov. Od roku 2011 pôsobí ako šéfredaktor Slovenských národných novín a od júna 2014 zastáva funkciu správcu Matice slovenskej.

Maroš Smolec, predseda Matice Slovenskej v Ružinove, kde pôsobí Martin Patoprstý.

Zdá sa krajne nepravdepodobné, aby si sám Patoprstý priviedol do ružinovskej Matice dvadsať až tridsať kumpánov bez vzbudenia podozrenia u svojho predsedu. Je totiž pomerne známym faktom, že do miestnych odborov Matice sa mladí bratislavčania a bratislavčanky práve nehrnú v podobných počtoch.

Billboard Maroša Smolca vo voľbách roku 2014. Hlasy voličov predsa len zanikli.

Smolec, rovnako ako Martin Patoprstý, kandidoval v roku 2014 do miestneho a mestského zastupiteľstva s podporou rovnakých strán ako mal jeho mladší kolega – avšak neúspešne. Oboch v súčasnosti spája i stranícke tričko. Maroš Smolec je totiž zhodou okolností predsedom Okresnej ogranizácie Slovenskej národnej strany – Bratislava II. A podľa svojich vyjadrení o údajnej islamizácii Európy má k neonacistickému kandidátovi do NR SR mentálne skutočne blízko.

Festival politickej piesne
Rozhovor, z ktorého sme citovali vyššie, nevznikol len tak bezdôvodne. Ide o propagačný článok k Festivalu slovenskej piesne, ktorú organizoval práve ružinovský odbor spoločne s mestskou časťou. Spolupráca spočívala v tom, že Patoprstý je zároveň miestnym poslancom, členom Komisie školstva, kultúry a športu a podpredsedom miestnej Matice.

Festival organizovaný miestnou organizáciou Matice Slovenskej v Ružinove, kde Martin Patoprstý pôsobí ako podpredseda.

K zorganizovaniu tejto nacionalistickej akcie viedla kandidáta do parlamentu údajne „súčasná situácia mládeže, keďže mladí ľudia, často aj moji rovesníci, holdujú namiesto tradičnej kultúry rôznym škodlivým trendom zo zahraničia.“ Tradičnú kultúru v Patoprstého podaní predstavuje punková skupina Zóna A s konzervatívnym a xenofóbnym spevákom Koňýkom a kapela Radix s personálnym obsadením z prostredia krajnej pravice.

Ako sme už spomínali, Peter „Koňýk“ Schredl je osobným priateľom Martina Patoprstého a bol hosťom na jeho svadbe spolu s bratislavskými neonacistami.

Peter “Koňýk” Schredl v objatí svojich kamarátov patriacich k bratislavskej neonacistickej scéne. Vľavo Martin Balaďa, vpravo Martin Siman.

V kapele Radix spieva Milan Páleš, ktorý pred niekoľkými rokmi hrával v chuligánskom hudobnom projekte Cobweb, založenom Michalom „Pavúkom“ Grófom (v minulosti Michal Dragúň) na propagáciu a podporu klubu ŠK Slovan Bratislava. Gróf v minulosti pôsobil a pôsobí v bratislavských neonacistických kapelách Juden Mord a Krátky proces, kde spieva Rastislav Rogel (fotografie z koncertu: [1], [2]). Sám bol spevákom v skupinách rovnakého zamerania: Ancestors a W.R.E. – White Resistance Engerau. V Radixe vystupuje aj basák Miroslav Kšiňan, ktorý bol pred zopár rokmi členom nacionalistického hudobného zoskupenia Right Rest, taktiež blízkeho futbalovému Slovanu.

Hore: súčasná zostava Radix – v strede Miroslav Kšiňan, vpravo od neho Milan Páleš. Dolu: koncertná zostava chuligánskej kapely Cobweb s Pálešom ako spevákom. Vľavo s dlhými vlasmi Alexander “Alex” Škovránek a vpravo Michal “Pavúk” Gróf, obaja z neonacistickej kapely Juden Mord. Spev si “Pavúk” precvičil v kapelách Ancestors a White Resistance Engerau.

Dlhý pochod inštitúciami
Tak nazval koncom 60. rokov ľavicový vodca nemeckého študentstva, Rudi Dutschke, stratégiu na vytvorenie vhodných podmienok pre odštartovanie revolúcie. V skratke – ide o dosadenie vlastných ľudí do verejných inštitúcií, ktorých vplyv možno využiť na presadenie svojich cieľov. Neskôr si túto myšlienku osvojili najmä konzervatívne a fašistické sily, dnes je zoširoka citovanou na mnohých webstránkach krajnej pravice.

Spomínanej stratégii u nás hrá do karát aj pozornosť upriamená na Kotlebovu ĽSNS. Za dymovou clonou hystérie pritom možno čakajú na svoju príležitosť ďalší Patoprstí, o ktorých nevieme. Ako sme ukázali, nejde o ojedinelý a vonkoncom nie náhodný pokus o prienik do mocenského aparátu. Je to cieľavedomá činnosť vedúcich predstaviteľov neonacistického hnutia o infiltráciu inštitúcií a posúvania fašistickej ideológie do politického mainstreamu.

Samozrejme, týchto aktívnych jednotlivcov netreba ani preceňovať. Intelektuálne a vodcovské kapacity ľudí ako Patoprstý, Kotleba, alebo Magát nestačia na demontáž súčasného spoločenského zriadenia. V budúcnosti sa však môžu stať strednými kádrami oveľa skúsenejších a vplyvnejších ľudí, ktorí sa pokúsia využiť vlnu nenávisti vo svoj prospech. Situácia na Slovensku, kde v niektorých chudobných regiónoch za posledných dvadsať rokov nevidieť ani len svetlo na konci tunela, v kombinácii s neriešenou rómskou problematikou tomuto scenáru výrazne napomáha. Silnejúci nacionalizmus a náboženský fanatizmus na pozadí nestabilnej Európy vytvára nanešťastie priestor pre vývoj ešte nedávno nepredstaviteľný.

Myslíme si, že najlepším spôsobom ako čeliť hrozbe fašizmu, je smerovať veľkú časť našej praktickej i symbolickej aktivity k sociálnym zápasom. K sebavedomým a zdola organizovaným ľuďom, ktorí prekročia šablónu strachu a spoliehania sa na milosrdenstvo a ochranu mocných. K štrajkom učiteliek a učiteľov, protestom zdravotných sestier, ku všetkým ďalším, ktorí ešte len prídu. Nikto totiž nepotrebuje vodcov a obetných baránkov, ak vie, že lepší život si dokáže vybojovať vlastnými silami, po boku kolegov a priateľov.

Antifašistická Akcia

Tento článok nám prišiel prostredníctvom e-mailu so žiadosťou o uverejnenie. Zverejňujeme ho v plnom rozsahu, bez redakčných úprav, vrátane príloh. Blackblog.sk nenesie žiadnu zodpovednosť za údaje a informácie, ktoré sú v ňom uvedené.