Náckovia sa budú opäť snažiť provokovať – tentokrát v mestečku Kralupy neďaleko Prahy. Miestni to však nemienia nechať len tak!

Dne 28.září 2012 chtějí čeští neonacisté projít městem Kralupy nad Vltavou pod záminkou Svatováclavských slavností.

Neonacisté dnes již většinou nechodí v kanadách a zelených bombrech, neomlouvají holocaust ani nezvedají na veřejnosti pravice, ale hrají si na obhájce slušných proti “nepřizpůsobivým” nebo rádi mluví o svobodě. …V jejich případě jde však o totální cynizmus a vypočítavost – kam vede jejich “revolta” a “odpor” moc dobře víme. Ano, nežijeme v době, která je ideální, i my se bouříme proti mnoha nešvarům, ale jisté je jedno: NÁCKOVÉ NEJSOU ŘEŠENÍ!

Víme, že nacisté za Hitlera zavedli totální kontrolu nad lidmi, víme, že jejich idea o čisté společnosti znamenala ve skutečnosti milióny mrtvých. Pamatujeme si jak odpůrci nacismu šli jako první do koncentračních táborů a víme, že rasisté a nacisté mají jen v České republice na svědomí přes dvacet vražd a desítky napadených lidí jen proto, že oběti nacionalistického řádění neodpovídaly jejich vizi “svobody”. Nacisté moc dobře ví, že pokud ovládnou ulice, ovládnou veřejné mínění.

NECHÁME JE PROJÍT NAŠÍM MĚSTEM? NECHÁME SI ZHNĚDNOUT KRALUPY NEBO JIM DÁME RŮZNÝMI FORMAMI NAJEVO, ŽE ZDE NEJSOU VÍTÁNI?

Viac info na webe kralupyprotineonacismu.cz alebo FB.

V sobotu 13.10. sa v Bratislave uskutočnil protestný pochod s názvom “Spoločne za slušný a bezpečný život”, ktorý bol medializovaný ako akcia Oskara Dobrovodského. Každý, kto protest videl sa mohol presvedčiť, že šlo z veľkej časti o pochod neonacistov a fanúšikov Slovenskej pospolitosti (SP) a to napriek tomu, že sa od fašistov a nacistov Oskar Dobrovodský na svojom blogu dištancoval.

Aktivisti, ktorí zjavne nemajú nič spoločné s neonacizmom, bojujú za slušný a bezpečný život pod vlajkou Slovenskej pospolitosti.

Pri pohľade na meno spoluorganizátora, ktorým bol nacionalista a rasista Marián Mišún, vyznieva Dobrovodského dištancovanie sa priam komicky. Mestský policajt Mišún nie je na krajne pravicovej scéne nováčikom. Dvakrát kandidoval do parlamentu na kandidátke Ľudovej strany Naše Slovensko (ĽSNS), ktorá bola prelezená neonacistami. V posledných rokoch patril k najaktívnejším predstaviteľom SP a ĽSNS. Často rečnil na verejných zhromaždeniach týchto organizácií a často prispieval svojimi rasistickými článkami na blog SP. Jeho prejav v Novom Bydžove v Čechách bol dokonca podnetom pre trestné oznámenie vo veci hanobenia rasy, národa a presvedčenia.

Spoluorganizátor protestu, mestský policajt v Trnave a aktivista ĽSNS, Marián Mišún (v tričku Slovakia working class) v spoločnosti Radovana Novotného (v okuliaroch), basgitaristu neonacistickej kapely Doctor Martens Skinheads a zároveň aktivistu organizácie Nové Slobodné Slovensko.

O Mišúnovi je známe, že istý čas pôsobil ako predseda miestneho odboru Matice slovenskej v Púchove. Jeho antisemitizmus, rasizmus a prepojenie na ĽSNS sa nepáčili vedeniu Matice slovenskej, ktorá naň podala trestné oznámenie vo veci zneužitia mena Matice slovenskej, keď v jej mene pozýval ľudí na spoločnú akciu s ĽSNS.

Pôvodnú pozvánku na akciu do Martina (vľavo) Mišún zhodnotil ako nevhodnú a tak vytvoril novú, ktorú kvôli ĽSNS považovalo za nevhodnú vedenie Matice slovenskej a tak podalo na Mišúna trestné oznámenie.

Už menej sa vie o Mišúnovej športovej kariére. V minulosti sa úspešne venoval bojovým športom a svoje skúsenosti rád predáva ďalej. Kto by tipoval, že práve neonacistom, ten by tipoval veľmi správne. To, že sa medzi zverencami predstaviteľa ĽSNS objavujú neonacisti prekvapí asi málokoho. A že to nie sú iba popletení adolescenti dokazuje svojou účasťou na jeho tréningoch aj Vlastimil Škadra.

Dvaja kandidáti ĽSNS na tréningu: V červenom tričku Vlastimil Škadra, s lapami Marián Mišún.

Škadra bol neúspešným priekopníkom tzv. autonómneho nacionalizmu, prúdu, ktorý sa snažil o modernizáciu neonacistického hnutia. K tejto modernizácii istý čas prispieval aj svojím obchodom v Trenčíne, kde predával moderné neonacistické oblečenie, avšak tiež neúspešne. Neúspešná bola aj jeho kandidatúra po boku Mariána Mišúna na už spomínanej kandidátke ĽSNS v roku 2010. Škadra je však vytrvalý a tak sme ho mohli stretnúť aj na sobotňajšej akcii, kde bol dokonca v úlohe organizátora.

Vlastimil Škadra s usporiadateľskou páskou, bývalý kandidát kotlebovej ĽSNS, práve natáča priebeh akcie.

Mišún a Škadra však neboli jedinými usporiadateľmi z radov krajnej pravice. Tejto úlohy sa chopili aj členovia Pospolitosti, dokonca aj samotný vodca SP Jakub Škrabák. Ako správny vodca je hnacím motorom SP, organizuje veľkú časť jej akcií a veľkou mierou sa podieľa aj na vydávaní jej časopisu Prúty. Rovnako ako Mišún a Škadra, aj Škrabák kandidoval do parlamentu za ĽSNS.

Vľavo: Ponáhľajúci sa usporiadateľ v mikine s logom Slovenskej pospolitosti. Vpravo: S organizáciou podujatia pomáhal aj bývalý kandidát kotlebovej ĽSNS a súčasný vodca Slovenskej pospolitosti Jakub Škrabák.

Poďme si to teda zosumarizovať. Na akcii sa to len hemžilo agroskínmi, neonacistami, indivíduami v oblečení Thor Steinar a členmi a fanúšikmi Slovenskej pospolitosti. Usporiadateľskú službu tvorili členovia Pospolitosti a ľudia, ktorí kandidovali do parlamentu za Kotlebovu ĽSNS. A toto celé sa udialo presne 13.10., čo je zhodou okolností dátum narodenia modly členov Pospolitosti a ĽSNS – prezidenta vojnového Slovenského štátu Jozefa Tisa. Ani za týchto okolností však pán Dobrovodský nevidí spojitosť s neonacizmom a rasizmom.

Ľudová strana Naše Slovensko organizovala hodinu pred protestným pochodom uctenie si pamiatky Jozefa Tisa, prezidenta vojnového Slovenského štátu, pri príležitosti 125. výročia jeho narodenia. Odtiaľ sa následne presunuli na miesto protestnej akcie.

Organizátor akcie, Marián Mišún, sa v kauze Oskara Dobrovodského angažoval už od jej prvotného medializovania. Snažil sa Dobrovodskému nahovoriť, že mu chce pomôcť v jeho bezútešnej situácii. Vyhrocovanie celej kauzy však bola pre Mišúna ako aj pre Pospolitosť a ĽSNS voda na mlyn, keďže to prispievalo k protirómskym náladám v spoločnosti. Príbeh Oskara Dobrovodského sa stal známym po celom Slovensku a vzbudil ľútosť a sympatie u veľkej časti obyvateľstva. A tu vycítil Mišún šancu. Dobrovodského potenciál osloviť bežného človeka bol neporovnateľne väčší, ako potenciál Pospolitosti a kotlebovcov, ktorí majú v širokej verejnosti povesť náckov a klaunov. Preto Mišún zrejme presvedčil Dobrovodského, aby sa stal tvárou sobotňajšieho protestu, pričom sám Mišún zabezpečil celú akciu po organizačnej stránke. Takto sa stal Oskar Dobrovodský obeťou nielen teroru svojich susedov, ale aj politických ambícií ľudí z neonacistického prostredia. Tí sa snažia z Dobrovodského nešťastia vytĺcť čo najväčší politický kapitál rovnako, ako ktorýkoľvek iný politik. Smutné je, že si to pán Dobrovodský nedokáže, alebo možno nechce uvedomiť.

Vpravo: Nikolaos Michaloliakos, predseda Zlatého Úsvitu.

Grécka neonacistická strana Zlatý Úsvit si za posledné dva roky výrazne posilnila svoju pozíciu na tamojšej politickej scéne. Využíva pritom frustráciu a bezútešnú situáciu ľudí žijúcich v krajine, ktorá je sužovaná vysokým štátnym dlhom, vysokou nezamestnanosťou a kde z dôvodu ustavičných úsporných opatrení ľudia strácajú sociálne istoty. Klasickým znakom fašistických strán je stanovenie si nepriateľa, na ktorého následne zvaľujú vinu za všetky možné spoločenské problémy. Avšak nevraživosť voči určitej skupine ľudí fašistické strany neimplementujú do spoločnosti násilne, naopak hľadajú existujúce sociálne pnutia, ktorým dodávajú rasistický, xenofóbny, nacionálny, religiózny a politický rozmer. Stávajú sa teda nositeľom nenávistných nálad, nie ich tvorcom.

V časoch kríz je bežné, že ľudia za svoje problémy obviňujú menšiny, ktoré považujú za parazitické. Často ale úplne nezmyselne, keďže v mnohých prípadoch sú tieto minoritné skupiny obyvateľstva chudobnejšie ako samotná majorita. Miesto toho, aby boli kritický voči tvorcom ich problémov, šéfom a politikom, skĺzavajú k najjednoduchšiemu obviňovaniu najslabších častí spoločnosti. V československých podmienkach má majoritné obyvateľstvo najčastejšie v zuboch Rómov, v Grécku sú to imigranti.

Kedysi marginálna strana Zlatý Úsvit je dnes súčasťou parlamentu, keď v posledných voľbách získali približne 7 percent. Podľa prieskumov verejnej mienky má ich preferenčné číslo stúpajúcu tendenciu. Grécki neonacisti ponúkajú ľudom jednoduché riešenia zložitých problémov, ako to už býva zvykom neofašistických a neonacistických strán. Tak napríklad vysokú nezamestnanosť chcú vyriešiť vyhnaním imigrantov z Grécka a následným zamínovaním hraníc. Pre nás za vlasy pritiahnutá predstava však časti pauperizovaného gréckeho obyvateľstva nepríde až tak nereálna. Zlatý Úsvit je pritom v súčasnosti mediálne a politicky akceptovaná strana, ktorá navonok stráca nálepku neonacizmu. Členovia strany sa stali pravidelnými účastníkmi politických diskusií a respondentmi mediálnych ankiet, čo má za následok zlepšovanie ich obrazu v očiach verejnosti a stávajú sa relevantným partnerom spoločenskej diskusie.

Demonštrácia Zlatého Úsvitu v Aténach. Vpravo oficiálne logo strany nápadne pripomínajúce hákový kríž.

Od zvolenia Zlatého Úsvitu do gréckeho parlamentu rapídne stúpol počet útokov na imigrantov. Od marca do konca septembra došlo v Grécku k vyše päťsto útokom nožom, ktoré boli namierené proti imigrantom, uviedol pre BBC Javied Aslam, ktorý vedie Asociáciu pracujúcich migrantov. Niet sa čo čudovať, že neonacisti môžu v uliciach gréckych miest napádať imigrantov, keď sa dlhodobo tešia otvorenej podpore polície. Podľa denníka To Vima volila až polovica gréckych policajtov práve neonacistov zo Zlatého Úsvitu.

Policajti v Grécku v niektorých prípadoch dokonca odmietajú riešiť trestné činy imigrantov a obete odkazujú na Zlatý Úsvit, ktorý rieši ich problémy ako inak násilne. Tým polícia priamo zapája väčšinové obyvateľstvo do fašistických zločinov a robí tak z nich spoluvinníkov, navyše legitimizuje postupy Zlatého Úsvit.

Počas septembra eskalovalo násilie neonacistov. Napadli Tanzánske komunitné centrum, obchody, ktoré nepatria Grékom, stánky na trhoviskách, ktoré prevádzkujú imigranti, dobodali dvoch ľudí, ktorí odchádzali z antirasistickej demonštrácie a mnoho ďalších príkladov. Takmer všetky tieto útoky ostali políciou nepovšimnuté, pri jednom útoku na trhovisku dokonca participoval okrem neonacistov zo Zlatého Úsvitu aj policajt.

Útokom musia takisto čeliť aj grécki anarchisti a antifašisti, ktorí sa rozhodli zakročiť proti neonacistickému násiliu a zriadili motocyklové hliadky. Od septembra začali nočnými ulicami Atén jazdiť desiatky antifašistov na motorkách, ktorí sa snažia zabrániť neonacistom v násilných akciách.

Zranenia jedného zo zadržaných a mučených antifašistov.

V nedeľu 30. septembra prišlo k stretu s neonacistami, po ktorom bol jeden z neonacistov hospitalizovaný. Polícia ihneď reagovala a napadla antifašistickú motohliadku so zámienkou, že antifašisti napádajú miestnych obyvateľov. Zatknutých bolo vyše 15 aktivistov. Tí boli následne prevezení na Generálne riaditeľstvo polície Attica, kde boli celú noc mučení a okrem toho policajti odovzdali adresy antifašistov neonacistom zo Zlatého Úsvitu. Antifašistov brutálne bili, hasili na nich cigarety, pálili ich zapaľovačmi, svietili im do očí laserom, nedovolili im spať a nútili ich byť nahý. Celé si to pri tom policajti nahrávali na video. Jedna z dvoch zadržaných aktivistiek bola dokonca sexuálne napadnutá policajtom a pri tom ako sa snažila brániť ju zbili. Mužov kopali do genitálií, jednému zlomili ruku, do ďalšieho strelili taserom. Týranie pokračovalo celú noc aj nasledujúci deň, keď zadržaným antifašistom nedovolili 19 hodín piť a nemohli si zavolať ani právnika.

Pre gréckych antifašistov je policajná brutalita každodennou realitou, avšak médiá jej vôbec nevenujú pozornosť napriek dôkazom, ktoré im aktivisti poskytujú. Jeden zo zadržaných pre britský denník Guardian povedal: “Novinári sa tu o takéto veci nezaujímajú. Musíte im povedať čo sa tu deje, v tejto krajine ktorá tak trpela nacizmom. Nikto sa o to nebude zaujímať, pokiaľ sa to neuverejní v zahraničí.”

Intro
Dnes, 4.11.2012, uplynie presne sedem rokov od zavraždenia študenta Daniela Tupého. Partiu študentov vtedy napadli neznámi páchatelia nožmi a boxermi. Po útoku ostalo okrem jednej obete – toho času 21-ročného Tupého, zavraždeného šiestimi bodnými ranami, aj šesť zranených, z toho jeden ťažko. Od začiatku sa špekulovalo o verzii, že za napadnutím stáli neonacisti alebo osoby blízke podsvetiu.

Policajné vyšetrovanie priviedlo napokon v roku 2008 do vyšetrovacej väzby a pred súd Richarda Hrotka, Dávida Vyskočila a Jána Sedláka – všetkých troch z bratislavskej skupiny podsvetia známej ako “piťovci”. Neskôr boli obvinení aj ďalší z tejto skupiny: Róbert Janeček a Michal Blažíček. Hlavným podozrivým v celej kauze sa stal Richard Hrotko, voči ktorému bolo vznesené obvinenie z vraždy. Jediný ostal vo vyšetrovacej väzbe až do konečného rozhodnutia súdu.

Fotografie niektorých členov skupiny "piťovcov", ktoré unikli polícii z tzv. "mafiánskych zoznamov" v roku 2011.

O niekoľko týždňov neskôr bol zadržaný aj ďalší známy člen podsvetia – Karol Patasy. Ten bol obvinený z vraždy v inom prípade a s kauzou ho spájalo údajné ovplyvňovanie utajeného svedka vraždy Daniela Tupého.

Na súde vyplávalo na povrch, že polícia nemá žiaden nespochybniteľný dôkaz a celá obžaloba stála na výpovedi svedkov a pochybných alibi obžalovaných. Korunný svedok Milan Lipnický si vo výpovediach protirečil, menil ich a nakoniec sa dostal do väzby pre vyhýbanie sa pojednávaniu v prípade lúpeže, v ktorej figuroval ako obvinený. Ďalší svedok na súde odvolal svoju predchádzajúcu výpoveď s tým, že sa nezakladá na pravde, následne odmietol vypovedať a tvrdil, že na mieste nebol.

V júni 2009 súd v prípade vraždy Daniela Tupého skončil oslobodzujúcim rozsudkom pre všetkých obvinených v súvislosti s vraždou.

Obvinení a NS scéna
Okamžite po útoku a v priebehu vyšetrovania celého prípadu sa neustále pretriasala hypotéza, že za napadnutím stáli neonacisti. Tento predpoklad nevieme vzhľadom na naše obmedzené možnosti vyvrátiť ani potvrdiť. Môžeme sa však pozrieť na prepojenie obvinených, ako aj ďalších osôb spájaných s prípadom, s bratislavskou neonacistickou (NS) scénou.

Richard Hrotko sa v mladosti pohyboval medzi neonacistami, rovnako ako aj Michal Blažíček, na ktorého by sa však dala táto škatuľka určite napasovať viac. V deväťdesiatych rokoch, ako tínedžer, totiž patril Blažíček ku klasickým naziskinheadom – nosil maskáče, bomberu, ťažké topánky a zúčastnil sa niekoľkých fyzických útokov. Neskôr však začal predávať marihuanu a dostal sa do podsvetia. Žiaden z nich nikdy nezastával žiadne významné postavenie v neonacistickom hnutí, ani nepatril medzi ich tvrdé jadro. Do styku s neonacistami prišli obaja skôr kvôli ich násilnickej a bitkárskej povahe ako z politického presvedčenia. Rovnaké dôvody pravdepodobne spojili aj ich cesty vo sfére organizovaného zločinu.

Zaujímavejšou z pohľadu personálneho prepojenia NS a podsvetia je však osoba Karola Patasyho, ktorý bol v prípade Tupého vraždy zadržaný pre ovplyvňovanie jedného z utajených svedkov. Pripomeňme, že Patasy rovnako patrí do skupiny nazývanej “piťovci” a bol obvinený v súvislosti s vraždou pred petržalským barom Boston. Pre nedostatok dôkazov ho však súd oslobodil. Patasy patril okrem iného k neonacistickému gangu nazývanému Rebel Klan Engerau.

Marián "Tango" Molnár pózujúci ako model pre neonacistickú značku Eighty Eight na Tyršovom nábreží.

Rebel Klan Engerau (RKE) je petržalské zoskupenie neonacistov, ktoré vzniklo niekedy v 90. rokoch. Najaktívnejšie bolo v jeho začiatkoch, kedy združovalo partiu presvedčených NS so skúsenosťami s fyzickými útokmi. Členov RKE spája aj spoločné tetovanie na bruchu. Dodnes je možné niektorých z nich vidieť ako účastníkov neonacistických koncertov alebo inak podporovať NS scénu. Napríklad zakladateľ klanu – Mário “Tango” Molnár pózoval ako model pre slovenskú neonacistickú značku oblečenia Eighty Eight na zvláštnom mieste – Tyršovom nábreží v Bratislave, kde zavraždili Daniela Tupého. Ešte dodajme, že Molnár patrí taktiež k jednej zo skupín bratislavského podsvetia. S členmi RKE sa v našom rozprávaní ešte stretneme.

Päť minút nechcenej slávy
Okrem Patasyho ako člena RKE, ktorý tu vystupoval len vo vedľajšej úlohe, sa v prípade nevyskytlo žiadne zásadné meno neonacistického hnutia. To sa však zmenilo po futbalovom zápase DAC Dunajská Streda a Slovan Bratislava z 1.11.2008. Počas zápasu došlo k roztržkám medzi oboma tábormi a policajnému zásahu na štadióne. Následne si vtedajší generálny prokurátor Dobroslav Trnka spravil z tlačovej konferencie kovbojku a okrem ukazovania hlúpostí typu ostrohy, alebo bežne dostupných zbraní, ako je boxer či porisko zo sekery, vymenoval niekoľko zaujímavých mien a varoval, že štadióny sú plné fašistických skupín. Tieto osoby vraj patria k tvrdému jadru ultras fanúšikov Slovanu Bratislava a boli vyšetrované v súvislosti s vraždou Daniela Tupého. Odhliadnuc od toho, že z menovaných sa o futbal zaujímali možno traja, išlo o postavy aktívne v bratislavskom NS hnutí. Pozrime sa na ne:

Marek "Alarm" Takáč

Marek Takáč, prezývaný Alarm. Toho času jedna z významných postáv hnutia v Bratislave. Plánoval a osobne sa zúčastnil niekoľkých útokov aj za použitia nožov na vytipované osoby, ktoré považoval za svojich ideových nepriateľov. V minulosti bol vyšetrovaný políciou kvôli napadnutiu. Účastník neonacistických koncertov, vrátane známeho koncertu 4.12.2004 v Zohore. S ďalšími menovanými – Ľubošom Meszárošom a Martinom Noskom spoločne “podnikajú” v oblasti vymáhania pohľadávok. Je držiteľom zbrojného preukazu (ZP) a vlastní strelnú zbraň.

Ľuboš "Čege" Meszároš

Ľuboš Meszároš, prezývaný Chege (Čege), Barla, Quentin. V minulosti číslo 1. v chuligánskej skupine Ultras Slovan Pressburg (USP) – venoval sa organizácii bitiek s inými skupinami hools, ktorých sa samozrejme aj zúčastňoval. Mimo chuligánskej scény sa spolu s Takáčom venoval plánovanému napádaniu svojich obetí aj za použitia chladných zbraní. Po Trnkovom vystúpení sa zľakol a dlhšiu dobu sa držal v úzadí, čo určite nepomohlo jeho paranoidnej povahe. Jeho aktivity v rámci NS hnutia už nikdy nedosiahli úroveň ako pred spomínanou tlačovkou. V minulosti sa na amatérskej úrovni venoval bojovým športom, dnes sa venuje udržiavaniu svojho tela v chode po užívaní anabolických steroidov. Spolu s Noskom a Takáčom majú spomínanú firmu, je držiteľom ZP, v minulosti bol vyšetrovaný kvôli ublíženiu na zdraví, účastník neonacistických koncertov, vrátane Zohoru.

Fotografia z futbalového turnaja USP, 1) Ľubomír Meszároš, 2) jeho brat Marek. Po Marekovej pravej ruke mimochodom príslušníci PZ SR - Richard "Ucho" Vrchovský a Michal Sedláček, obaja NS (sprava doľava).

Martin Nosko, prezývaný Vrabček alebo Marcich. Účastník NS koncertov, vrátane Zohoru, “vymáhanie” pohľadávok s Takáčom a Meszárošom. Jeho starší brat Roman bol tiež neonacista.

Martin "Vrabček" Nosko

Fotografia zachytáva chuligánsku skupinu USP - Ultras Slovan Pressburg na ich výjazde. 1) Martin Nosko, 2) jeho brat Roman.

Vladislav Záhradník, prezývaný Stanley. Násilná trestná činnosť v ho v minulosti priviedla do väzenia. Dnes sa venuje spoluorganizovaniu koncertov neonacistických kapiel na Slovensku.

Michal Németh. Spolu s bratom Richardom členovia spomínaného Rebel Klanu Engerau. Konateľ firmy Nera s.r.o., zaoberajúcej sa stavebníctvom a autodopravou.

Michal Németh s tetovanim motta jednotiek SS „Meine Ehre heißt Treue“ na hrudi a "Rebel klan Engerau" na bruchu.

1) Michal Németh, 2) jeho brat Richard, 3) Marián "Tango" Molnár.

Marek Meszároš, prezývaný Limpopo. Brat Ľuboša Meszároša, rovnako NS a aktívny v USP. Ťaží však skôr zo “slávy” svojho brata. Dnes je prevádzkarom petržalskej predajne Streetwear shop, kde možno zakúpiť oblečenie obľúbené alebo produkované neonacistami ako je napr. Thor Steinar. Majiteľom siete obchodov je dlhoročný NS – Andrej Vítko (nielen o ňom tu), ktorému pod pultom v bývalej prevádzke v Starom Meste na Bielej ulici našli neonacistické hudobné nosiče, plagáty, pracky na opasok a pod. Sudca JUDr. Roland Kemény sa však “n€chal presvedčiť”, že tento artikel tam ostal po bývalom majiteľovi. To je však iný príbeh.

Marek "Limpopo" Meszároš

Marek Meszároš spolu s notorickým násilníkom a neonacistom Martinom Balaďom. Balaďa sa zúčastňoval plánovaných útokov spolu s Meszárošom st. a Takáčom.

Jaroslav Srna. Nevýznamná postava v rámci hnutia, sedel vo väzení za útok nožom.

Jozef Murín, prezývaný Malý Jožko, Športovec. Člen Rebel Klanu Engerau a skupiny podsvetia známej ako “piťovci” – podobne ako obvinení v prípade Tupého vraždy. Dlhoročne sa profesionálne venuje thajskému boxu a je asistentom hlavného trénera v známej “Bratislavskej boxerni” v Petržalke. Je odfotený ako mladý naziskinhead na booklete petržalskej neonacistickej kapely Ancestors. Má dobré vzťahy s bratmi Meszárošovcami, ktorých v boxerni trénoval.

Vľavo Jozef "malý Jožko" Murín s tetovaním "Rebel Klan Engerau", vpravo Murín v mladosti pózujúci na booklete albumu neonacistickej kapely Ancestors.

Luboš Meszároš debatuje s Jožkom Murínom.

Šokujúce odhalenie
Nebude. Ako sme uviedli, existujú viaceré personálne prepojenia medzi členmi gangu Rebel Klan Engerau a podsvetia – konkrétne skupiny “piťovcov”, ku ktorým patrili obžalovaní. Okrem toho však existujú aj osobné vzťahy naprieč všetkými týmito skupinami – medzi “starou gardou” z RKE, “piťovcami” a toho času poprednými postavami NS hnutia v Bratislave. Práve tie majú na svedomí niekoľko útokov s použitím nožov, kedy od smrti napadnutých chýbalo len málo. Mená týchto aktívnych neonacistov spomenul aj bývalý generálny prokurátor na tlačovej konferencii.

Netvrdíme, že vieme povedať kto stojí za zbabelou vraždou Daniela Tupého. Nechceme o tom špekulovať. Pokúsili sme sa však vniesť aspoň trochu svetla do otázky zapojenia neonacistov do prípadu.

Antifašistická Akcia Bratislava

Tento článok nám prišiel prostredníctvom e-mailu so žiadosťou o uverejnenie. Zverejňujeme ho v plnom rozsahu, bez redakčných úprav, vrátane príloh. Blackblog.sk nenesie žiadnu zodpovednosť za údaje a informácie, ktoré sú v ňom uvedené.

Marián Mišún v partii neonacistov, vpravo hore od Radovana Novotného (v okuliaroch a zelenej bombere), basgitaristu neonacistickej kapely Doctor Martens Skinheads a zároveň aktivistu organizácie Nové Slobodné Slovensko.

V sobotu 12. novembra sa v Bratislave uskutočnil pochod “Spoločne za bezpečný a slušný život II”, ktorý bol pokračovaním rovnomennej akcie z minulého mesiaca. Ťahákom pre ľudí mal byť nezávideniahodným susedským spolunažívaním skúšaný Oskar Dobrovodský. Jeho osoba však tentokrát prilákala výrazne menej ľudí. Dá sa predpokladať, že to zapríčinila negatívna skúsenosť z minulej akcie, keď v dave protestujúcich vyčnievali vidiecki neonacisti a fanúšikovia Slovenskej pospolitosti (SP), ktorej členovia boli aj medzi usporiadateľmi.

Z tejto situácie sa organizátori, na čele s bývalým kandidátom Kotlebovej ĽSNS – Mariánom Mišúnom, poučili a pred vlajkami SP dostali prednosť vlajky SR. Napriek tomu, či možno práve preto, akcia nemala tie “správne grády” a pravdepodobne by zostala na okraji mediálneho záujmu. Mišún však má s verejnými akciami bohaté skúsenosti a vie, ako takú akciu mediálne zviditeľniť.

Rozhodol sa, že na akcii, ktorá sa prezentovala ako snaha Oskara Dobrovodského upozorniť na neriešenie jeho susedských problémov, podpáli vlajku Európskej únie. Pravda, tento čin sa tematicky veľmi nehodil – predsa len, Európska únia nemá toho veľa spoločného s problémom pána Dobrovodského, avšak z taktického hľadiska to bola správna voľba. Pálenie vlajky EÚ v tesnej blízkosti parlamentu jej členského štátu robí z nezaujímavého podujatia mediálnu tému dňa.

Pálením vlajky to však nekončí, ale práve naopak, to najlepšie začína. Mestský policajt Mišún pravdepodobne veľmi dobre tušil, že polícia voči nemu zakročí. Policajti sa po ňom a jeho spolu-podpaľačovi Potockom rozbehli a v niekoľkonásobnej presile ich spacifikovali. Nakoniec ich previezli na policajnú stanicu, kde si ich aj ponechali.

Túto policajnú blamáž je možné vnímať v dvoch rovinách. Prvou je skutočnosť, že človeku môže hroziť až trojročný trest za taký absurdný čin, akým je pálenie vlajky, nech už je akákoľvek. A to bez ohľadu na to, že Mišún je aktívny rasista a národnosocialistické myšlienky mu tiež nie sú cudzie. Dnes je to on, zajtra možno niekto z vás.

Druhou rovinou je medvedia služba, ktorú Mišúnovi poskytla polícia svojim tragikomickým zásahom. V priebehu okamihu sa z neho stal martýr, ktorý trpí za vyjadrenie svojho názoru, a tým si automaticky získal sympatie časti verejnosti. Ak by bol nakoniec za tento čin poslaný do väzenia, stal by sa z neho politický väzeň a je pravdepodobné, že by tým získal ešte väčšiu podporu.

Toto kolo vyhral s prehľadom Mišún. Ak by sa ďalšie kolo konalo na súde, tak bez ohľadu na verdikt súdu by o jeho ďalšom víťazstve nebolo pochýb.

Tento rok uplynulo 20 rokov od smrti squattera Silvia Meiera, ktorého pri potýčke cestou na párty pobodali neonacisti na stanici metra Samariter Strasse v Berlíne. O veľkej spomienkovej akcii píše web antifa.cz.

V týchto dňoch si však pripomíname aj ďalšie smutné výročie. Pred štyrmi rokmi bol v Aténach zastrelený policajtom 15-ročný Alexandros Grigoropoulos. Po jeho smrti vypukli v Grécku masívne nepokoje a útoky na políciu. Inak to nebolo ani včera, na výročie Alexovej smrti.

Najlepšie ako si môžeme (nielen) tieto obete štátu a fašistov pripomenúť, je postupovať v duchu hesla spomienkovej akcie v Berlíne – “Spomínať znamená bojovať.”

Koľko percent gréckych policajtov volilo v tohtoročných voľbách Zlatý úsvit? Práve táto otázka sa s ohľadom na ukážky očividného paktovania policajtov s fašistami dostáva na program dňa. Redaktor serveru blogs.aljazeera.com Barnaby Phillips sa rozhodol pátrať po odpovedi. Podarilo sa mu spolu s kolegami získať informácie o tom, kde presne policajti v službe volili. Policajti, vojaci, hasiči a záchranári totiž volia iba vo vybraných volebných miestnostiach. A práve v týchto miestnostiach zaznamenal Zlatý úsvit úspechy.

Pre podrobnejšie informácie čítaj článok v ežurnále.

Nedávno v gréckom meste Korinth členovia fanklubu Original 21 futbalového mužstva AEK Atény vyhlásili zbierku oblečenia a potravín pre ľudí v núdzi. Ako sa píše na plagáte, tak všetko oblečenie a potraviny mali byť odovzdané chudobným gréckym a prisťahovaleckým rodinám a tiež väzňom. Táto aktivita sa však nepáčila miestnym náckom. Výsledkom bol incident, ktorý sa odohral počas poludnia, kedy 5 fanúšikov pripravujúcich jedlo na rozdávanie bolo napadnutých 5 členmi gréckej neonacistickej strany Zlatý úsvit. Terče prišli na dvoch autách, s kovovými tyčami v rukách a boli vedení poslancom Zlatého úsvitu Boukourasom. Podľa očitých svedkov 5 fanúšikov z Original 21 vymlátilo dušu z členov Zlatého úsvitu, ktorí si nabudúce dvakrát rozmyslia koho budú napádať.

Niekoľko dní po tomto incidente vydalo Original 21 prehlásenie, v ktorom vyhlasuje vojnu Zlatému úsvitu a pod ktoré sa podpísali všetky ich fankluby po celom Grécku. Je nutné poznamenať, že rovnako ako futbalový klub PAOK Thessaloniki, tak aj AEK Atény boli založené utečencami z Istanbulu na začiaku 20. storočia a preto ich fanúšikovia vždy vyjadrovali solidaritu prisťahovalcom.

ÚTOK NA JEDNÉHO JE ÚTOK NA VŠETKÝCH!

V sobotu 16. 3. sa má v Bratislave konať Pochod za samostatné Slovensko. Podľa organizátorov má ísť o oslavu slovenskosti, prejavenie túžby po slobode a vyjadrenie nespokojnosti s politikou Európskej Únie. O akej samostatnosti a slobode to ale hovoria, keď sa pozrieme na videopozvánku či web akcie? Pochod sa koná na blízko dátumu výročia vzniku Slovenského štátu (14.3.1939) a viackrát sa naň aj odvoláva. Tento totalitný režim, závislý od nacistického Nemecka (viac o ňom v tomto článku) má byť ich vzorom slobody a samostatnosti. Nezdá sa vám to postavené na hlavu? Organizátorom akcie zjavne nie, keďže tváre, ktoré na akciu pozývajú v propagačnom videu sú známe z neonacistického prostredia a medzi organizáciami, ktoré pochod podporujú sa okrem Pospolitosti a jej pridružených aktivít vyníma aj neoznačené logo Národného Odporu, najznámejšej neonacistickej organizácie v Čechách a na Slovensku, či logo nitrianskeho obchodu, ktorý vlastnia neonacisti a predáva im blízke značky oblečenia. Čo má teda akcia spoločné s túžbami po samostatnosti a slobode? Nič. Ide len o hru národných socialistov, ktorí majú úplne iné ciele a takto sa snažia zaujať verejnosť.

V sobotu 16. marca 2013 je naplánovaný každoročný pochod náckov Bratislavou, tentokrát pod názvom Pochod za samostatné Slovensko, ako aj občianska protiakcia Bratislava bez náckov. O “samostatnosti” Slovenska z historického hľadiska ako aj o pozadí a podpore tohto pochodu sme už na našom blogu písali. Chýbal mi však kritickejší pohľad na obe akcie z perspektívy, povedzme, nedogmatického ľavicového hnutia. Pre krátkosť času teda v bodoch zhrniem moje postrehy pre prípadnú diskusiu, ktorá by myslím, nemala chýbať.

1.) Náckovia prinášajú témy, my reagujeme
Takýto prístup musí skončiť. Môže byť charakteristický pre občiansky antifašizmus, nie však pre náš, ak chceme prekročiť tieň antifašizmu ako takého. Fašizmus sa neberie len tak zo vzduchu, ale je dôsledkom sociálnych a ekonomických faktorov. Zničiť hrozbu fašizmu môžeme jedine ak zaútočíme na korene, z ktorých vyrastá – chudobu, nezamestnanosť, sociálne vylúčenie, nacionalizmus a v neposlednom rade čakanie na mesiáša, ktorý nás zbaví tohto utrpenia.

Odpoveďou musia byť naše kampane, naše témy, naša politika, naše štruktúry. Naše sebavedomie. Nie, že tučný Škrabák s partiou rétorov na úrovni Jána Ľuptáka povie “samostatnosť” a my bežíme k internetu a fundovane kontrujeme. Znie to možno divne, no pre porážku fašizmu musíme zabudnúť na fašistov a sústrediť sa na naše každodenné problémy. V práci, alebo pri jej hľadaní, v škole, vo svojom bydlisku.

Ako ste iste postrehli, spomínané sociálne a ekonomické faktory sa nevymedzujú geograficky. Nezamestnanosť, chudoba či rasizmus sa nezastavia pred štátnou hranicou. Nepozerajú na farbu pokožky ani národnosť – človek bez práce sa cíti mizerne a zbytočne v Rimavskej Sobote aj v Aténach a jeho hnev môžu využiť fašisti tu i tam. Preto pre nás “samostatnosť” Slovenska a variácie na ňu (zlý, zlý Brusel!), nemôžu byť témou. Náš boj, nech to znie akokoľvek pateticky, nepozná hranice.

2.) Občiansky antifašizmus alebo Monika daj labku
Odpoveďou na akciu Tisovych uctievačov je kampaň Bratislava bez náckov, ktorá má ambíciu skončiť úspešnou blokádou pochodu fašistov. Nezavrhujem úplne formu občianskeho protestu á la Drážďany, no povedzme si otvorene – neviem si dosť dobre predstaviť ako stojím s kvetom v ruke po boku Moniky Beňovej a Fedora Flašíka. Čo mám s nimi spoločné? Nič.

Občiansky prístup je to totiž najlepšia cesta ako spojiť prvky, ktoré sú inak v úplnom rozpore: konzervatívci, liberáli, stalinisti, anarchisti, miestni poslanci a občianski aktivisti milujúci kameru. Takýto antifašizmus je len zhrnutie masy ľudí na hromadu proti jednému nepriateľovi. Ak však vychádzame z tézy, že fašismus vzniká kvôli vyššie spomenutým faktorom, už nájdeme zhodu ťažko: nezamestnanosť súvisí s neoliberálnou politikou, rasizmus šíri u nás parlamentná ľavica aj pravica, sexistické stereotypy zase konzervatívci a tak ďalej. Všetky tieto skupiny sa však označujú za “antifašistické”.

V poriadku. Môžeme zaťať zuby a pokúsiť sa náckov zastaviť aj po ich boku, najlepšie s nejakou paralelnou stratégiou. No aspoň je dobré si uvedomovať tieto limity a postoje, rozmýšľať, čo ďalej.

3.) Blokovanie mŕtvoly
Na zamyslenie je aj fakt, prečo po všetkých tých rokoch väčšej či menšej ignorácie je dnes potrebné organizovať blokádu. Úprimne, v časoch keď počty náckov na pochode každoročne klesajú a na ich Cirkus Nacionál nie je nikto príliš zvedavý, stáva sa pre nich blokáda len vítaným mobilizačným prvkom. Zadarmo a od antifašistov. Čo myslíte: príde ich z vidieka viac, alebo menej, keď majú pred očami vidinu nejakej akcie alebo konfliktu?

Netvrdím, že verejné protiakcie sú vždy zbytočné. No verejná ignorácia v spojení s osobným záujmom dokážu niekedy viac.

4.) Kvety, nenásilie, AFA
S čím sa absolútne nedokážem stotožniť pri akcii Bratislava bez náckov je jej schizofrenická forma prezentácie. Heslo “No pasarán!” – odhodlané “Neprejdú!” spopularizované protifrancovskou propagandou počas španielskej občianskej vojny, má len pramálo spoločné s videami, kde dievča zastavuje kvetom akožefašistu v bombere. “No pasarán!” znamenalo a znamená násilie, zbrane a krv. Organizátori s ním nemusia súhlasiť, no dať k nemu podtitul “Nenásilná blokáda” je totálne mimo misu.

Niečim podobným je aj použitie loga Antifašistickej akcie na pozvánke k sprievodnej akcii do Subclubu. Logo, ktorého pôvod sa nachádza v Nemecku, v období pred 2. svetovou vojnou, kedy komunisti tĺkli členov NSDAP a SA zaberajúcich ulice, nemá s nenásilím nič spoločného. Dve vlajúce vlajky v kruhu sú spojené s militantným odporom proti fašistom v minulosti a naštastie aj dnes.

Burcujúca pieseň “Antifa znamená útočit” od českej anarchistickej skupiny Edelweiss Piraten, nazvanej mimochodom po skupine mládeže, ktorá rozbíjala Hitlerjugend v nemeckých uliciach 30-tych rokov, použitá tiež v jednom hippie-promovideu nezapadá rovnako do nenásilnej propagácie blokády.

Že pacifisti končia prví v koncentračných táboroch, asi nemusím pripomínať. Organizátori by sa mali nabudúce rozhodnúť, čo vlastne chcú a nie robiť mix rôznych konceptov akcie, resp. jej propagácie.

5.) Hlupák v bombere
Problém mám aj so stereotypom nazi-skinheada z propagačných videí Bratislava bez náckov. Zamračený buran v bombere až na výnimky nie je práve obrazom súčasného neonacistu. Ničomu takéto zosmiešňovanie nepomáha – fašizmus môže byť aj dnes skutočnou hrozbou, či už vo forme politickej, alebo fyzickej, priamo na ulici. Vysmievať sa a podceňovať je síce pohodlné, ale hlúpe.

Záverom
Keď už blokáda bude, chodťe tam. Najlepšie s priateľmi, ktorých poznáte a môžete im veriť. Rozprávajte sa s nimi, možno aj o tomto článku, povedzte o svojich výhradách organizátorom. Premýšľajte, blokujte, konfrontujte navzájom svoje postoje a pokúste sa využiť akciu pre svoje vlastné stratégie.

Dnes na Blackblogu rozšírime správy zo sveta športu o novinku z prostredia ultimátnych zápasov. Na MMA portáli Sherdog vyšiel článok o zápasníkovi Emanuelovi Newtonovi, ktorý aj napriek tomu, že nepatril medzi favoritov, zvíťazil v poslednom kole MMA turnaja Bellator. Newton, ktorého zápasnícka prezývka je “The Hardcore Kid”, tu okrem iného spomína ako sa dva týždne pred semifinálovým zápasom turnaja dostal na koncerte do konfliktu s rasistickými skinheads. Zápasník si prišiel na koncert pozrieť svoju obľúbenú kapelu Strife. Čo nasledovalo po provokáciach rasistov a ich pokuse o útok je asi jasné, ako vraví sám Newton:

“Videl som, že ma chce udrieť, tak som sa uhol a dal mu úder po ktorom padol a zostal v bezvedomí. Potom do mňa začali skákať jeho kamoši. Myslím, že jeden mi chcel podtrhnúť nohy a bol som oproti pódiu. Potom prišlo nejaké white power dievča a začalo na mňa útočiť. Schoval som bradu, dal dole hlavu a vravím “Poď a bi mi do čela koľko chceš. Budeš z toho mať akurát ráno zlomenú ruku.” Potom sa do toho vložili moji kamoši a úplne ich zničili. Nemusel som už nič robiť, pretože moji chlapci buď tiež trénujú MMA alebo zápasia. Takže prišli a rozbili ich.”

Newton tiež spomenul, že na tomto koncerte boli Strife jediná hardcore kapela a že na hardcore koncertoch rasizmus neexistuje. Viac na webe Sherdog.

Jedno pekné KO od Newtona a mosh dance po vyhlásení víťazstva:

Emanuel Newton rozpráva o tom, že hardcore je viac ako hudba:

Pár rokov dozadu začali neonacisti vykrádať ďalšiu subkultúru – Hardcore. Vymysleli, alebo lepšie povedané ukradli si názov Hatecore. Veľmi ich hudobnú scénu nesledujem, ale to čo som počul boli väčšinou otrasné plagiáty hardcore kapiel. Hardcore scéna na to reagovala a skladieb, ktoré sa venujú tejto téme, sa nahralo viac než dosť.

Čo sa týka vyjadrenia nenávisti prostredníctvom hudby, málokomu sa to darí tak dobre ako nemecko-belgickej beatdown kapele Nasty. Tá vydala tento rok nový album Love, na ktorom je aj skladba s jasným antifašistickým odkazom: Zero Tolerance. Počúvaj skladbu, čítaj priložený text. Terče môžu závidieť.

O tom komu a ako kradnú neonacisti imidž čítaj na Antifa.cz v článku Veľká nazi vykrádačka.

S potešením vám môžeme oznámiť, že na svete je prvé číslo nášho magazínu Blacklist! Rozsahom skromný, ale za to náš! Zameranie je rovnaké, ako ste zvyknutí z Blackblogu. Kto by ostal na pochybách, všetko objasní podtitul: antifašizmus, nedogmatická ľavicová politika a kultúra na papieri.

Priestor v tlačenej verzii dostanú hlavne dlhšie a náročnejšie články, krátke posty ostanú na blogu. V prvom čísle nájdete rozhovor s členom Kolektívne proti kapitálu, ktorý organizuje v Bratislave a Prahe čítanie Marxovho najvýznamnejšieho diela. Nielen o čítaní Kapitálu, ale aj o význame kritiky kapitalizmu, o tajomnej kategórii trieda, či Marxovom spore s Bakuninom sa dočítate len v Blackliste. Článok Začať od seba? sa kriticky zamýšľa nad mantinelmi bojkotu v rámci kapitalistickej ekonomiky, nakupovaní fair trade výrobkov, ale aj toho, čo môžeme robiť už dnes. Monika, daj labku! je výnimkou. Tieto postrehy už na Blackblogu vyšli pod názvom Zopár poznámok k pochodu neonacistov a občianskej protiakcii, no pre lepšie rozšírenie textu vychádza aj v tlačenej podobe. Zaoberajú sa každoročným pochodom neonacistov na výročie vzniku Slovákštátu v Bratislave a nutnosťou vytvorenia radikálnej antifašistickej politiky.

Blacklist distribuuje kontrashop.sk a poprvýkrát ho bude možné získať už zajtra na antirasistickom futbalovom turnaji United Colours Of Footbal v Bratislave. Cena nie je. Ak však budete chcieť našu snahu podporiť, môžete v distre kontrashopu zanechať ľubovoľný príspevok.
Čoskoro bude možné Blacklist zohnať na štandardných miestach na Slovensku a v ČR.

Na záver musíme opraviť jednu tlačovú chybu, naneštastie zásadnú: mail Blacklistu je black.list@riseup.net. Takže s bodkou!

Prajeme príjemné a podnetné čítanie!

Thorsteinar.sk - reklama na obchod Andreja Vitka na dresoch slovenskej reprezentácie.

Prednedávnom sa v médiách objavila kauza o slovenskej ženskej rugbyovej reprezentácii, ktorá na májových Majstrovstvách sveta žien v rugby v Bratislave nastúpila v dresoch s reklamou na značku obľúbenú medzi pravicovými radikálmi – Thor Steinar. Nezainteresovaný pozorovateľ by si mohol povedať, že zrejme ide len o náhodu a zbytočne hysterickú reakciu novinárov. Mohol by dokonca sympatizovať s predstaviteľmi Rugbyovej federácie. Tí sa aj napriek neexistujúcej finančnej podpore zo strany štátu tak veľmi snažia, aby mohol ich tím reprezentovať Slovensko v pekných nových dresoch. A len vďaka svojej šikovnosti našli lacného dodávateľa, ktorým je náhodou kontroverzná odevná firma.

Čudný výber dodávateľa dresov v rozhovore pre Nový čas obhajuje PR manažérka podujatia Zuzana Stranovská. Podľa jej slov si povesť podporovateľov rugby na Slovensku nepreverujú. Následne dodala, že o podujatí sa dodávateľ dresov dozvedel len náhodou. Naozaj je to tak?

Po organizačnej stránke zabezpečovala MS eventová agentúra 4SPORTS media s.r.o, za ktorou stoja už spomínaná PR manažérka Stranovská a Milan Hanzel – bývalý neonacista a člen slovanistickej chuligánskej skupiny USP. Zaujímavé je ich prepojenie na spoločnosť Grande Stille s.r.o., ktorá stojí za krčmou Ziegelfeld. V tejto krčme robil prevádzkara práve Milan Hanzel.

V Grande Stille figurujú zaujímavé osoby. Jedným je Stanislav Kramarič, bývalý šéf oficiálneho slovanistického fanklubu Belasá Šľachta. Práve v dobe jeho šéfovania sa o financie v správnej rade Belasej Šľachty starala Zuzana Stranovská.

Ďalším spoločníkom je Andrej Vitko, ktorý taktiež patril v minulosti k USP. Práve jeho ďalšia firma British Classics s.r.o. stojí za obchodom, ktorého reklamu nosili slovenské rugbystky na dresoch. Okrem toho prevádzkuje sieť obchodov s názvom StreetWear Shop. V minulosti v jednom z jeho obchodov našla polícia neonacistické materiály, úspešne sa však vyhovoril na to, že ich tam nechal predchádzajúci majiteľ.

Môže to byť náhoda?

4SPORTS media sa k organizovaniu akcie nedostali náhodou. Leví podiel na uskutočnení celých MS má manažér Slovenskej rugbyovej únie Vladimír Kubala, prezývaný Vladky. Tento predstaviteľ rugby klubu RC Slovan Bratislava je bývalý neonacista a člen USP. Preto pri voľbe organizátora prišli vhod staré chuligánske známosti. Nakoniec, aj usporiadateľskú službu robili chlapci z USP.

Podobne sa 4SPORTS media dostáva aj k organizácii rôznych podujatí pre futbalový Slovan. Že nejde o náhodu dokazuje personálne obsadenie v štruktúrach ŠK Slovan, kde ako projektový manažér  pracuje vyššie spomenutý Stanislav Kramarič z firmy Grande Stille. Zaujímavá postava zastáva post PR riaditeľa. Ide o Tomáša Straku, svojho času vodcovskú postavu USP. Straka okrem iného robil fotomodela pre neonacistickú značku Eighty Eight, ktorá sa predávala práve v obchodoch Andreja Vitka. Medzi fotomodelmi bolo viacero ďalších známych neonacistov, medzi nimi aj sám Vitko, alebo Rasťo Rogel, spevák skupiny Juden Mord.

Pózovanie pre neonacistickú značku Eighty Eight. 1) Sponzor slovenského rugby Andrej Vitko, 2) PR riaditeľ ŠK Slovan Tomáš Straka a 3) Rastislav Rogel, spevák kapely Juden Mord.

Všetkých spomínaných ľudí spája buď spoločná neonacistická a chuligánska minulosť, alebo spoločné pracovné skúsenosti, ale hlavne dlhoročné priateľstvo. Je prinajmenšom naivné domnievať sa, že by pri týchto personálnych prepojeniach išlo o nejakú neznalosť, alebo náhodu. A tak v prípade rozhovoru poskytnutého Novému času sa jedná o vedomé klamstvo zo strany organizátorov. Celá kauza poukazuje na úzke prepojenie bratislavského rugby a ultrapravicového podhubia futbalových fanúšikov Slovanu, ktoré zašpinilo ich dresy hnedým nánosom, smradľavejším a nebezpečnejším, než obyčajné blato z ihriska.

Antifašistická akcia

Tento článok nám prišiel prostredníctvom e-mailu so žiadosťou o uverejnenie. Zverejňujeme ho v plnom rozsahu, bez redakčných úprav, vrátane príloh. Blackblog.sk nenesie žiadnu zodpovednosť za údaje a informácie, ktoré sú v ňom uvedené.

Martin Siman pochádza z Rožňavy – malého mesta v Košickom kraji. Jeho otec, plk. JUDr. Martin Siman, je vysokopostaveným zamestnancom ministerstva vnútra, konkrétne riaditeľom okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v susednom meste Revúca, a jeho matka, JUDr. Erika Simanová, je rožňavskou advokátkou. Starostliví rodičia chceli pre syna len to najlepšie a preto keď sa po strednej škole rozhodol vybrať po stopách svojej matky, nastúpil na súkromnú Bratislavskú vysokú školu práva (dnes Paneurópska vysoká škola).

Martin Siman - syn z dobrej rodiny a nádejný právnik.

Priatelia sú základ

Aby sa človek rýchlo prispôsobil koloritu veľkého mesta, musí si v prvom rade nájsť správnych priateľov. Siman si našiel tých „najlepších“. Postupne si vybudoval blízke priateľské vzťahy s významnými predstaviteľmi bratislavskej neonacistickej scény a tak sa stal jej pevnou súčasťou. Z jeho dobrých priateľov spomeňme tieto mená:

Martin Balaďa
Pripravoval a zúčastnil sa viacerých organizovaných fyzických útokov.

Momentka zo strelnice. Siman (vľavo), Balaďa a figurína, ktorá to má spočítané.

Siman a Balaďa pózujú s nožmi.

Marek Meszároš
Mladší brat bývalého vodcu slovanistických futbalových hooligans zo skupiny USP (Ultras Slovan Pressburg) Ľuboša „Čege“ Meszároša. Obaja bratia boli vyšetrovaní v kauze vraždy Daniela Tupého. Mladší Meszároš v súčasnosti pracuje ako prevádzkar v obchode StreetWear Shop v Petržalke.

Fotografia zo spoločnej dovolenky v Bulharsku s Marekom Meszárošom (vpravo) a Martinom Balaďom.

Peter Stacho
Známa postava slovanistickej chuligánskej skupiny USP, zápasník MMA.

Simanov záujem o vojenskú históriu zdieľa aj jeho priateľ Peter Stacho, známy zo svojho pôsobenia v bratislavskej chuligánskej skupine USP.

Michal „Pavúk“ Dragúň
Člen nazi-skinheadskej kapely Ancestors. Zahral si aj v koncertnej zostave kultovej kapely Juden Mord po boku Rastislava Rogela. Pred časom si zmenil priezvisko na Gróf.

Trochu nostalgického skinheadského fetišu. Siman na poháriku s Balaďom a Michalom Dragúňom (v ružovom).

Simanove priateľstvá však nie sú ohraničené len územím Slovenska. Kamarátov si našiel aj medzi predstaviteľmi českých neonacistov.

Zľava Radek Friml "Kindoš", Siman, Michal Bareš "Breitenfeld" a Patrik Vondrák, známy zo svojho pôsobenia v Národnom odpore, redakcii odpor.org a Dělnickej strane.

Šport formuje telo i ducha

Simanove vzťahy s hooligans z USP nie sú len čisto kamarátske. Siman je členom tejto skupiny a aktívne sa podieľa na jej činnosti. Nie, neučarovalo mu mávanie vlajočkou, povzbudzovanie hráčov a radostné kričanie „gól!“, ale skôr chuligánske bitky. Tých sa Siman zúčastňuje celkom často. Koncom minulého roka zrejme požil elixír mladosti a zúčastnil sa dohodnutej bitky proti chuligánom z Havířova, na ktorej si mali zmerať sily iba bitkári do 23 rokov. To len ukazuje, že štúdium práva v ňom vybudovalo silný zmysel pre spravodlivosť.

Siman na futbalovom turnaji USP. Okrem spomínaných Mareka Meszároša a Petra Stacha je na fotke aj bývalá vedúca osobnosť USP Ľubomír „Čege“ Meszároš (úplne vľavo).

Podpora umeleckej tvorby

K životu mladého človeka väčšinou neodmysliteľne patrí aj hudba. Hoci Simanova partia vyrastala na klasických nazi kapelách rockového strihu, v posledných rokoch si našli cestu aj k iným neortodoxným žánrom, medzi nimi napríklad aj k hip hopu.

V lete 2011, po zverejnení videoklipu „Náš svet“ od dvojice rapperov Kali a Mates, sa strhla na adresu interpretov silná vlna kritiky. Na povrch totiž vyplávali informácie, že komparz v klipe tvorili chuligáni z USP a ďalší bratislavskí neonacisti. Celý počin vznikol na popud partie náckov, ktorí sú Matesovi dobrí kamaráti. Väčšina účinkujúcich mala na sebe oblečenie zo StreetWear Shopu, kde je prevádzkarom Simanov kamarát Marek Meszároš. Siman pritom zaplatil nahrávacie štúdio, kde sa skladba nahrala a taktiež sa objavil v samotnom klipe.

Spolu so svojimi kamarátmi sa takto snažil do hip hopovej scény prepašovať neonacistické oblečenie a aj ich ultrapravicové postoje. Našťastie však narazili na odmietavý postoj veľkej časti hip hopovej scény. Kali sa od Matesa a jeho priateľov dištancoval a vybral sa inou cestou, zatiaľ čo Mates postupne upadol do zabudnutia.

Viac o celej kauze, ako aj Simanovom zapojení do nej, sa dočítate v našom článku Kali, Mates, neonacisti a Hip Hop.

Na koncerte s neonacistickou speváčkou menom Saga.

Čo na srdci, to na jazyku

Niekto by si mohol myslieť, že Siman iba podlieha tlaku kolektívu. Že mal v novom meste iba smolu na kamarátov, že na chuligánske chodníčky ho zlákali práve oni, a že doma je určite dobrý syn. Omyl. Kým v Bratislave sa javí ako moderný národný socialista so všetkým, čo k tomu patrí, doma sa správa ako typický náckovský buran. Polonahý vykrikovať „Židia do plynu!“ a pritom hajlovať, to sú Simanove predstavy, ako tráviť prázdniny doma v Rožňave.

Ako je možné, že si niečo takéto môže dovoliť na verejnosti nie je úplne jasné. Je však pravda, že plk. Siman patrí k vplyvným ľuďom regiónu a spolu so svojou ženou Erikou, lokálnou advokátkou, majú kontatky na dôležitých miestach.

Slušný chlapec. Či už pri práci, alebo po nej, vždy slušne oblečený. Vľavo v tričku notoricky známej značky Thor Steinar, vpravo potom slovenskej neonacistickej značky Eighty Eight.

De jure a De facto

U Simana sa po presťahovaní do Bratislavy naplno prejavili jeho sklony k exhibicionizmu, narcizmu a machizmu, ale aj absolútna strata súdnosti, čo dokazuje jeho fotoarchív.

Napriek tomu má našliapnuté na kariéru v justícii. Dnes, ako absolvent práva, je oficiálne koncipientom u svojej matky. A to napriek tomu, že jej kancelária je v Rožňave a mladý Siman dlhodobo žije vo vyše 300km vzdialenej Bratislave. Koncipientská prax je nutným predpokladom pre zloženie advokátskych skúšok.

Či jeho ambície končia v advokátskej komore, alebo siahajú napríklad až k sudcovskému taláru, nevedno. Ako by v prípadoch rasového alebo politicky motivovaného násilia rozhodoval človek z tvrdého jadra neonacistickej scény, ktorý sa zúčastňuje chuligánskych bitiek a hajluje na verejnosti, si vie každý čitateľ určite veľmi dobre predstaviť.

Budúcnosť slovenskej justície. Siman s vysokoškolským diplomom v zuboch. Na jeho alma mater naňho musia byť hrdí.

Antifašistická Akcia

Tento článok nám prišiel prostredníctvom e-mailu so žiadosťou o uverejnenie. Zverejňujeme ho v plnom rozsahu, bez redakčných úprav, vrátane príloh. Blackblog.sk nenesie žiadnu zodpovednosť za údaje a informácie, ktoré sú v ňom uvedené.

Na severe Čiech sa za posledný mesiac opäť poriadne vyhrotili protirómske nálady. Po minulých konfliktoch na sídlisku Janov a v Šluknovskom regióne je ďalším miestom sváru mesto Duchcov. Spúšťačom protestov sa tu stalo video, na ktorom bezpečnostné kamery zachytávajú napadnutie českého páru skupinou Rómov. Video zverejnili na svojom Youtube kanáli severočeskí neonacisti. Tí začali v Duchcove organizovať aj prvé zhromaždenie, ktoré si u miestnych získalo podporu. Na zatiaľ poslednej protirómskej demonštrácii, ktorú minulú sobotu zvolala Dělnická strana, sa v deväťtisícovom Duchcove zišlo tisíc ľudí. Tvrdé jadro síce tvorili neonacisti z celých Čiech a aj Slovenska, veľká časť účastníkov ale boli miestni obyvatelia.

Prvé zhromaždenie v Duchcove očami reportérov Nového Prostoru:

Je nepríjemné sledovať ako “obyčajní ľudia” pochodujú ruka v ruke s náckami. Pozerať sa na sfanatizovaných občanov, ktorí si myslia, že ich najväčším problémom sú “cigáni”. Pár rokov dozadu by ešte do ulíc nevyšli. Nezamestnanosť a chudoba ale narastá a s ňou aj stresy, ktoré treba ventilovať. Východisko sa hľadá ťažko, hnev treba obrátiť k niečomu konkrétnemu. Treba nájsť obetného baránka, ktorý to schytá. Nemáme tu prisťahovalcov, ktorí by nám “kradli prácu”. Máme tu ale “cigánov, ktorým sa nechce robiť”. Líšia sa od nás, dá sa na nich dobre ukázať prstom. A väčšinou sa nevedia adekvátne brániť. Ľudia si na nich vyvŕšia svoju zlosť, pár jedincov získa politický vplyv svojimi štvavými výrokmi. A čo sa vyrieši? Nič. Pretože za zlú spoločenskú situáciu nemôžu tí, ktorí žijú za okrajom spoločnosti a za chudobu tí najchudobnejší. Tí majú najmenší vplyv, aby niečo zmenili.

Násilie na proteste zdokumentoval portál Romea:

Kým na severe Čiech sa násiliu davu vedeného náckami snažili policajti zabrániť, na Slovensku sa odohral brutálny zásah kukláčov v rómskej osade. Zranenia po ňom nahlásilo vyše 30 rómov a malo by ísť o pomstu za napadnutie hliadky.

O vzostupe rasistického násilia v Grécku sme už viackrát informovali. Nanešťasie aj v letných mesiacoch došlo k niekoľkým útokom zo strany neonacistov. Informoval o nich blog I Can’t Relax in Greece.

10. júla zaútočilo v ranných hodinách 80 až 100 neonacistov ozbrojených palicami na alternatívne sociálne centrum „Synergeion“ na predmestí Atén. Práve tam prebiehala výučba angličtiny pre deti a boli prítomní iba dvaja dospelí (jeden z nich učiteľ). Centrum bolo značne poškodené, no našťastie nebol nikto z prítomných vážne zranený. Dvaja príslušníci polície, ktorí boli počas útoku na mieste, sa len apaticky prizerali a usmievali. Za posledný rok ide už tretí útok na toto centrum.

O niekoľko dní neskôr, 19. júla, fašisti útočili na imigrantov v meste Tvaros. Šiesti útočníci najprv predstierali, že sú policajti a od robotníkov si pýtali doklady. Po krátkom čase však na nich zaútočili s tým, že sa predstavili ako členovia Zlatého úsvitu. Okrem toho na dome vybili okná. Po bitke im ukradli pracovné doklady, elektroniku a peniaze. Všetko za prizerania vydesených susedov.

Onedlho, 24. júla, členovia Zlatého úsvitu rozdávali jedlo a oblečenie  chudobným Grékom (ktorí pred tým museli preukázať svoj pôvod občianskym preukazom). Počas toho púšťali z reproduktorov  grécku verziu známej pieseň Horst-Wessel-Lied, ktorá bola používaná ako oficiálna hymna NSDAP medzi rokmi 1930-1945 a taktiež ako neoficiálna druhá štátna hymna Tretej ríše. Autorom textu bol Horst Wessel, veliteľ SA v jednej z berlínskych štvrtí, ktorý bol v roku 1930 zastrelený členom komunistickej strany a čoskoro sa stal martýrom nacistického hnutia.

12. augusta boli v meste Heraklion na Kréte pobodaní dvaja prisťahovalci vo veku 18 a 20 rokov, pričom jediným dôvodom bolo, že pochádzali z Pakistanu. Miestni neonacisti v meste oslavovali jeden rok od otvorenia lokálnej pobočky Zlatého úsvitu. Na niekoľkých autách a motorkách sa pristavili pri mladíkoch, ktorí sa práve vracali domov. Potom, čo sa dozvedeli že mladí muži pochádzajú z Pakistanu, vytiahli nože. Staršiemu z dvojice, ktorý sa začal brániť, porezali najprv zápästie a potom nasledovala rana nožom do krku. Zvyšok útočníkov mladíkov ešte na zemi dokopal. Napadnutí muži sa s ťažkosťami dostali domov, kde boli až do nasledujúceho dňa, keď ich našli vydesení priatelia. Obávali sa ísť do nemocnice či na políciu, pretože nemali doklady a obávali sa deportácie. Nakoniec sa podarilo zohnať lekára, ktorý ich ošetril.

Napriek silnejúcemu vplyvu Zlatého úsvitu nezaháľa ani anarchistické a antifašistické hnutie. Píše potrál antifa.cz a blog.occupiedlondon.com.